Pavel Branko - filmový kritik a publicista


foto Ľ. Stacho
Foreign articles
  Filmologické štúdie
Recenzie - Fiction
  Recenzie - Non-fiction
Interviews
Napísali o mne
Protifašistický odboj
a história
foto a text: Pavel Branko
e-mail:

web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

hjem   domov

Medzi Osadným a Laputou

Čo sa tu o východnom výbežku EÚ dozvieme, by bohatstvom postrehov a empatickou kresbou rázovitých rusnáckych postáv aj bez Bruselu bohato stačilo na celistvý obraz tatarkovskej obce božej, kde sa ešte všetci navzájom poznajú a vidia si do hrnca. Kde patriarchalizmus je žitá samozrejmosť, v ktorej ženy prijímajú svoje miesto druhého pohlavia ako dané a vedia, že si svoje zastanú aj tak.
Poetika evokuje ozveny školy autentickej observácie s prvkami inscenácie, keby tieto filmy neboli k protagonistom zväčša pristupovali nielen s empatiou, ale aj s iróniou. Na rozdiel od nich Marko Škop síce zachycuje aj naivitu či iluzívnosť v snoch lokálpatriotov, kreslí však to hmýrenie láskyplne a s rešpektom. Bez ohľadu na absurditky v zámeroch či bizarnú transpozíciu všimného z niekdajšej vykŕmenej husi do poukazu na odstrel zveri. Takže z tej skvelej školy dokumentu šesťdesiatych rokov tu vystupuje ako (možno neznámy) predchodca Jan Špáta, rovnaký obdivovateľ tichej významuplnosti obyčajného života.
Aj Osadné je totiž do značnej miery holdom ľudskej tvári a brázdam, ktoré do nej vryl život. Podobne sa do nich vedel zahľadieť Dušan Hanák v Obrazoch starého sveta či v Omši, ibaže Osadné je skupinový portrét s očarujúcim svojrázom. Čelná dvojica zložená zo svetskej a cirkevnej moci evokuje rozložením pozícií Guareschiho svetoznámu dvojicu Don Camillo a starosta Peppone, ktorí si neprestajne ležia vo vlasoch, ale nevedia bez seba žiť. Naproti tomu Ladislav Mikuláško, ktorý má na stene štyroch prezidentov svojho rekordného starostovania, a mladý pop Peter Soroka nažívajú na čele obce v symbióze harmonickej deľby moci, aj keď vajatajúca hora nakoniec porodí myš – medveďa ako informačnú tabuľu pre turistov, ktorí na náučný chodník, vybudovaný s pomocou eurofondov, možno nikdy neprídu. Sám starosta totiž realisticky tuší, že ak jeho obec prežije, najskôr sa zmení na chalupársku oblasť, takže sen vybudovať vo vymierajúcej dedine, akých sú na svete milióny, práve Dom smútku, nesie v sebe aj symbolický význam.
Tak vznikla dokumentárna tragikomédia. Na jednej strane božia obec ako sociálny súbor fascinuje integritou, na druhej vzbudzuje žičlivý smiech, takže stačí malý posun zorného uhla, a sme zrazu takmer v susedstve Radošinského naivného divadla s celou jeho človečinou, stačí si odmyslieť čiernohumornú zložku a satirickú vyhrotenosť.

* * *

Tým súrodým, jednoliatym prostredím sa od začiatku pohybuje postava na rozhraní, ktorá doň patrí aj nepatrí. Rusnácky aktivista a humorista Fedor Vico tvorí spojovací článok medzi Osadným a svetom tam vonku, cez neho nadobudne reálny tvar myšlienka hľadať pre svoje sny podporu až v Bruseli. Cez neho a za jeho asistencie exotickí traja králi od východu preniknú do sveta obrovskej mašinérie, ktorý nie je ich a v ktorom sú len liliputánmi, ale ktorý návštevou europoslanca hneď na začiatku s Osadným raz už nadviazal kontakt tretieho druhu.
Ten ufonský náznak je tu namieste. V autorovom podaní anabáza trojice presklenými bruselskými labyrintmi vyvoláva swiftovsko-juráčkovské asociácie s Prípadom pre začínajúceho kata, rozdiel je v uhle pohľadu. Juráček nakrútil hyperbolizovanú krutú kafkáreň, Škop ostáva na pôde realistického pohľadu na občas groteskný stret vysokej diplomacie s „prízemnými" predstavami drobných vitálnych ľudkov, ktorí sa v tom svete však napodiv nestratia napriek malým trapasom. Aj jemu sa však bruselská Laputa vznáša vysoko nad zemou, s ktorou má síce dobré úmysly, ale minimálne spätné väzby, a tak žije hlavne zo zdrojov tam dole bez možnosti podrobne hodnotiť, ako jej makrokroky pôsobia v mikrosvetoch, ktorým sú určené. Marko Škop to na jednom z mikrosvetov presvedčivo ukázal. Výsledok pôsobí na jednej strane dojemne, na druhej prieniky vonkajšieho sveta už zahrnujú prvky absurdity, ako dosvedčuje groteskná vsuvka s agitpropovým vierozvestom vstupu do eurozóny. Živý robot si v nej odrapoce svoje a odfrčí ďalej, lebo Osadných je veľa a času málo, kým pre domácich je Osadné len jedno a času je dosť.

* * *

Observatívnosti svedčí schopnosť a ochota pristaviť sa, zahľadieť sa, a tak v Osadnom pracuje kamera plavnými dlhými zábermi, pri ktorých dáva obrazom prírody aj individuálnym či skupinovým portrétom vyznieť, necháva priestor, nenáhli nás. Hektiku, aj to s odstupňovaným dôrazom, rezervuje na Brusel a cestu doň či na agitpropovú vsuvku. Tak sa tu u nás a tam vonku cieľavedome premieta do temporytmu. Bohatstvo postrehov nepotrebuje dokonca ani hudbu, na premeny atmosféry mu postačí umná orchestrácia reálnych zvukov. Ak na tom čarovnom zátiší, nad ktorým by zaplesalo srdce Martina Slivku, vôbec niečo prekáža, tak jedine pocit, že ľudia občas nekonajú z vlastného popudu, ale na pokyn. Ono je to pri inscenovanom dokumente síce štandardný postup, len musí ostať pod pokrievkou. Ale aj tak – slovenská dokumentaristika sa znova má čím hrdiť.

Film.sk č. 10/2009

Upravené v novembri 2009
copyright 2000-2010 © Vlado Branko