Pavel Branko - filmový kritik a publicista


foto Ľ. Stacho
Foreign articles
  Filmologické štúdie
Recenzie - Fiction
  Recenzie - Non-fiction
Interviews
Napísali o mne
Protifašistický odboj
a história
foto a text: Pavel Branko
e-mail:

web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

hjem   domov

Rozstrieľaný transport

Na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí stojí v blízkosti obradnej siene nezvyčajný pamätník, odlišný od všetkých ostatných. Pripomína raneného rozkrídleného vtáka (alebo lietadlo?) a vyznačuje sa tým, že pod ním nik nie je pochovaný. Kosti tých, ktorých mená sú na pamätnej tabuli napísané (a, žiaľ, aj poznačené zubom času), zostali v masových hroboch koncentračného tábora Mauthausen a Melk, pokiaľ nevyleteli komínom krematória.
Do Mauthausenu odvážali zo Slovenska väzňov už od chvíle, keď fašistická Tisova vláda pozvala na Slovensko nemeckú armádu proti povstaniu vlastného ľudu, s ktorým si sama nevedela rady. Do februára 1945 to však boli menšie skupiny väzňov, hlavne partizánov, podľa Nemcov „záškodníkov", ktorých nemecká armáda na Slovensku pochytala, takže ich mohla odviezť na územie reichu bez toho, aby v tej veci musela kontaktovať slovenské úrady. Tento úkon totiž právne pokrývala žiadosť o pomoc proti Povstaniu, s ktorou sa ľudácka vláda obrátila na nemeckú, takže wehrmacht vstúpil na Slovensko na pozvanie a mohol na jeho území teda legálne operovať. (Na rozdiel od invázie „spojeneckých" vojsk do Československa roku 1968, ktorú si okupanti museli potom od domácich quislingovcov dať dodatočne legalizovať.)
Od februára 1945, keď na Slovensko od východu začala prenikať Červená armáda a Tisova vláda chcela stoj čo stoj zabrániť tomu, aby táto armáda oslobodila politických väzňov, držaných po celom Slovensku, sa však právna situácia radikálne zmenila. Ako sa približoval front, začali väzňov prevážať do väzníc ležiacich západnejšie. Toto už nerobila ani nemecká armáda, ani gestapo, ale orgány slovenskej justície. Pravda, aj to bolo ešte v rámci zákona, lebo šlo o prevozy na území Slovenska.
Rozumnejším pracovníkom štátneho aparátu bolo vtedy samozrejme dávno jasné, že vojna je prehratá a bolo by výhodné rýchlo vyvodiť dôsledky, čo mnohí aj urobili. Ľudácka vláda sa však zrejme cítila s hitlerovským Nemeckom tak spätá na život a na smrť, že nemohla dúfať v milosť víťazov. Iste preto sa rozhodla držať s nacizmom až do trpkého konca, a potom vziať nohy na plecia.
Postup Červenej armády ju však postavil pred právny gordický uzol. Na rozdiel od partizánov pochytaných priamo nemeckou armádou, prípadne jej gardistickými pomáhačmi, slovenskí politickí väzni boli v rukách slovenského väzenstva, teda štátu. Kde vziať napochytre právnu formu, ako ich vydať nemeckej armáde alebo gestapu? Na vypracovanie právnej úpravy nebolo času, a tak vláda (ktorej predsedom a zároveň ministrom spravodlivosti bol prezidentov príbuzný Dr. Štefan Tiso) vyhútala šalamúnske riešenie, ktoré sa potom stalo jedným z bodov obžaloby Národného súdu proti nej.
Politických väzňov „prepustila na slobodu". Samozrejme iba formálne – a takýchto na papieri oslobodených, pravdaže, nie fakticky prepustených slovenských občanov, ktorí právne už väzňami neboli, si gestapo mohlo bez problémov preberať rovno v priestoroch väzníc, tak ako nemecká armáda chytala v horách partizánov. Kolumbovo vajce ľudáckeho fiškálstva bolo na svete!
Takto sa vo februári 1945 mohlo začať s transportmi politických väzňov zo Slovenska do Mauthausenu už pod taktovkou gestapa, ktoré začalo väzňov sústreďovať v Bratislave, odkiaľ bola hranica na skok. Tých transportov bolo spolu päť, najväčší z nich, okolo 280 osôb, odvážali z Justičného paláca včasráno 19. februára. Boli v ňom väzni pozvážaní z viacerých iných väzníc, medziiným z Ilavy, Nitry a Leopoldova.
Tento transport sa, oproti ostatným, vyznačoval dvoma zvláštnosťami. Prvá zvláštnosť — v transporte bola sústredená špička ilegálnej komunistickej strany, medzi inými aj Viliam Široký a Július Ďuriš. V zmätkoch nadchádzajúceho konca vojny sa prokurátorovi Viktorymu, po vojne povereníkovi pravosúdia, podarilo dostať tých dvoch tesne pred odvozom do svojej kancelárie, odkiaľ spolu s nimi ušiel na územie, ktoré Červená armáda už oslobodila. Tak sa — pravda, len pre dvoch prominentov — podaril aspoň jeden z mnohých pokusov, ktoré v rámci slovenského väzenstva pripravovali viacerí sympatizanti aj priami spojenci odboja, ibaže tieto pokusy z rôznych subjektívnych aj objektívnych príčin nevyšli.
Včasráno 19. februára vyštartovalo teda z dvora Justičného paláca päť krytých vojenských áut, na každom vyše päťdesiat väzňov plus eskorta ozbrojená automatmi. A tu sa dostávame k druhej zvláštnosti. Ostatné transporty dopravili do Mauthausenu takrečeno „normálne", to pravé peklo vypuklo pre ne až tam. My sme však absolvovali osudnú medzizastávku, lebo veliteľ nášho transportu pri prechode okolo mestečka Melk, kde sirény práve vyhlasovali letecký poplach, na poplach nedbal a nedal autám rozkaz zastať a kryť sa.

* * *

A tak transport, ktorý vypravili včasráno 19. februára 1945 z Justičného paláca v Bratislave cez Petržalku smerom na Mauthausen, napadli angloamerické stíhačky. Nešlo o bombardovanie, ako sa neraz uvádza, lebo stíhačky typu Spitfire bombami vôbec neboli vybavené, o čom napokon hovorí už názov – spitfire znamená v preklade chrlič ohňa. Stíhačky transport teda ostreľovali – palubnými guľometmi alebo malorážnymi rýchlopalnými delami. Ich nálet samozrejme nechápme ako útok na politických väzňov, ale ako na normálny vojenský konvoj, teda legálny terč boja – veď autá boli kryté plachtami a bez akéhokoľvek označenia. Dnes sa pre takéto príhody používa eufemizmus kolaterálne škody.
Účinok bol desivý. Štyrikrát opakovaný nálet zdemoloval z piatich vozidiel štyri. Piate, v ktorom boli väzni z Leopoldova – medzi nimi aj ja – zostalo za zákrutou bez zásahu. Gestapáci eskorty pri prvom prelete lietadiel vyskákali a z priekopy vykrikovali, aby sme sa neopovážili ich nasledovať. Takže zo vzduchu do nás pálili spojenecké lietadlá, zo zeme mierili nemecké automaty – teda klasická situácia označovaná ako medzi dvoma ohňami. Po ďalšom nálete stíhačiek však transportovaní napriek vyhrážkam vyskákali, pokiaľ teda neboli už ťažko ranení. Eskorta nakoniec paľbu predsa len nespustila.
Keď spitfiry definitívne odleteli, bežali sme my, nezasiahnutí, ostatným pomáhať. Auto bezprostredne pred naším vrazilo so zastreleným vodičom do stromu a stálo nosom hore ako vzopätý kôň. V pamäti mi utkvel obraz – z naklonenej korby sa popod zadnú dosku cícerkami rinula krv, no keď sa nám dosku podarilo uvoľniť, krv sa vyhrnula takým prúdom, akoby jej v korbe nazbierali nebodaj niekoľko vedier.
Tento obraz mi takmer zastiera všetko ostatné, čo sme potom okolo auta robili, lebo s takou masakrou som sa v živote stretol prvý raz, celkom nepripravený, a zrejme ma to vykoľajilo. Napokon, mal som 24 rokov a za sebou tri roky väznenia na Slovensku, kde nás síce šikanovali, ale nemasakrovali.
To niektorí starší a ostrieľanejší revolucionári si vedeli zachovať chladnú hlavu aj v tejto situácii, a tak sa vo vzniknutom zmätku sedemčlennej skupine väzňov pod vedením Ľudovíta Benadu, čelného funkcionára ilegálnej komunistickej strany, podarilo ujsť. Boli s ním Štefan Dubček, Mikuláš Jakab, Nikolaj Kačurovský, Fedor Pepich, Viliam Holéczy a Terentij Ťurin. Asi šesť dní postupovali po nociach smerom k Slovensku s nádejou, že nakoniec sa im nejako podarí prepraviť cez Dunaj. Stačilo však, že ich hlad a zima donútili zaklopať na akejsi samote, a strach z represálií či vernosť führerovi im hneď priviedli prenasledovateľov na stopu. Aj o tejto epizódke sa málo vie, tobôž o zázraku, ktorý nasledoval. Keď utečencov totiž asi po týždni dodatočne dopravili do Mauthausenu, obišli prakticky nasucho. To určite patrí k paradoxom tej továrne na smrť, kde väzňov likvidovali neraz pre maličkosť alebo priam zo sadizmu.
To sme však už predbehli udalosti. Keď sa z dostrieľaných áut vymotali tí, čo ako-tak vládali sami, a neranení povyťahovali tých ostatných, vysvitlo, že nálet stál život 24 väzňov, ďalších 45 bolo ťažko i ľahšie ranených. Mŕtvi a ranení boli samozrejme aj medzi esesákmi, ale to nás naozaj netrápilo.

* * *

Ďalší osud transportu verne zrkadlí postoje príslušníkov herrenvolku k transportovaným. Nezasiahnutých zahnali do tábora v Melku peši aj s batožinou, pokiaľ si ju vládali niesť, a tam ich nechali stáť hodiny a hodiny na mraze. Veď stíhačky napadli transport medzi 9-10 hodinou ráno, nás však nechali na apelplaci v mraze zhruba do polnoci. Len čo sa zotmelo, vrhli sa na nás tlupy táborových kriminálnikov, takže pokiaľ sa niekomu čosi aj podarilo do tábora dovliecť – zväčša šatstvo či jedlo – o polnoci sme už boli všetci „oholení". Natíska sa otázka, prečo sme sa nebránili. Veď nás bolo dosť, takmer dvesto. Odpoveď je asi viac než jednoduchá — šok z novej situácie, a pritom holé ruky, kým útočníci, skúsení bitkári, boli vyzbrojení palicami, železnými tyčami a nožmi. A esesácky dozor? Ten sa do konfliktov medzi „tou háveďou" zásadne nemiešal, pokiaľ nehrozil útek.
Toto teda čakalo 19. februára 1945 tých šťastnejších z nás. Šťastnejších, lebo sme z náletu vyviazli nezranení, prípadne s nejakým škrabancom. Boli tu aj menej šťastní – okrem dvadsiatich štyroch mŕtvych, ktorí mali už otázky šťastia i nešťastia za sebou, ešte 45 stredne a ťažko ranených. Mŕtvych a ranených sme totiž my, nezranení, na mieste náletu museli ponakladať na autá, čo medzitým poslali z Melku, a tie ich dopravili do tábora. Mŕtvych potom, spolu s ranenými, hodili do betónového bunkra pri bloku 23, kde živých bez pomoci nechali vykrvácať či zomrieť hladom a smädom, hoci nejeden by aj pri najprimitívnejšom ošetrení bol mal šancu prežiť. To všetko sme sa dozvedeli dodatočne, lebo vtedy v Melku s ranenými už nik z nás neprišiel do styku, aj keď sa francúzskym politickým väzňom s nami na apelplaci sem-tam podarilo prehovoriť pár slov či podstrčiť kúsok chleba.

* * *

Ďalej už všetko prebiehalo „normálne" – teda normálne v rámci zvrátených noriem gulagového sveta. Po polnoci, obratých o všetko, nás z tábora vyhnali smerom k Dunaju. Šli aj ranení, pokiaľ ostali s nami na apelplaci a ako-tak sa vládali udržať na nohách, alebo sme ich podopierali. Nik nestál o to zostať v Melku, odtrhnutý od ostatných, hoci sme nemohli tušiť, čo nás čaká na mieste určenia. Že to bude práve Mauthausen, sme nevedeli, a keby aj, neboli by sme vedeli, čo to znamená. Potom nasledoval už len prevoz cez Dunaj kompou a naloženie na vlak, ktorý nás 20. februára doviezol na miesto určenia. Náš osobitný osud tak opäť splynul s riekou osudov tých ostatných, čo sa do Mauthausenu dostali pred nami alebo po nás. Každý tušil, že šanca prežiť je malá, a naozaj, väčšina účastníkov nášho transportu sa oslobodenia nedožila. Ale v tom už medzi naším transportom a tými ostatnými zo Slovenska nebol rozdiel. Všetci sme boli mukli, všetci takrečeno prví na odstrel. Najďalej od vnútrotáborových štruktúr, ktoré „služobne starším" väzňom uľahčovali prežiť a dostať sa ku kúsku chleba či teplému oblečeniu, aj keď nepatrili k vrstve kápov.
To všetko je však už iná, širšia história. Tú našu, osobitnú, tú s náletom spitfirov a masakrou pri Melku, pripomína na Slovensku už len kamenný pomník v Slávičom údolí, pri ktorom sa pamätníci a ich potomci vo výročný deň, 19. februára, schádzajú. Ale aj na mieste niekdajšieho koncentráku v Melku bol zriadený pamätník slovenských obetí – dlho, neúmerne dlho po vojne, roku 1993, lebo na rozdiel od Mauthausenu rakúska vláda nechávala stopy melkského koncentráku desaťročia zarastať krovím.
Každoročné májové zájazdy odbojárov a sympatizantov sa cestou do Mauthausenu pri ňom spravidla pristavia. Aj krvavá príhoda pri Melku je totiž súčasťou nášho zápasu proti fašizmu, kvapkou v mori bojov.

* * *

foto: autor
Cestou do Mauthausenu roku 1988 sme sa len s námahou dopátrali, kde leží bývalý koncentrák. Nečudo, lebo to bola iba ruina, oplotená hrdzavým drôteným pletivom.
Roku 1993 bol koncentrák obnovený ako pamätné miesto. Na snímke pomníček slovenským obetiam náletu.

Ročenka odbojárov 2010, s. 89.

Upravené v januári 2010
copyright 2000-2013 © Vlado Branko