Pavel Branko - filmový kritik a publicista


foto Ľ. Stacho
Foreign articles
  Filmologické štúdie
Recenzie - Fiction
  Recenzie - Non-fiction
Interviews
Napísali o mne
Protifašistický odboj
a história
foto a text: Pavel Branko
e-mail:

web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

hjem   domov

Vlado Blahovec a Pavel Scharfstein
Spomienka

1. Miloš Uhlárik

Vladimír Blahovec aj Pavel Scharfstein sa do odboja dostali ako prispievatelia ilegálneho časopisu Mor ho!, ktorý som ako člen rajónneho vedenia ilegálnej KSS na bratislavskej Trnávke, vtedajšej Dornkappli, založil vo Vrakuni v spolupráci s tamojším riaditeľom školy Milošom Uhlárikom. Miloš Uhlárik sa totiž ukázal ako aktívny protirežimista, hoci funkcia mu zároveň vnútila úlohu veliteľa miestnej organizácie Hlinkovej gardy. Takže keď vyššie stranícke zložky prisľúbili rajónnemu vedeniu moderný rozmnožovací stroj, vlastnoručne vybudoval v areáli svojej školy bunker, o ktorého umiestnení okrem neho nik iný nevedel, a sám tam až do zatknutia rozmnožoval v rokoch 1941-42 jednak letáky a publikácie dodávané spojkou, jednak dve naše vlastné periodiká, Mor ho! a Prehľad politických udalostí. Ako nadaný výtvarník si na grafickej podobe Mor ho! obzvlášť dával záležať. Distribuovali ho jednak vyššie stranícke zložky, ktorým som balíky anonymne odovzdával ja, jednak členovia rajónneho vedenia vo vlastnom okruhu, jednak Miloš Uhlárik, ktorý mal spojenie na dvoch železničiarov a cez nich zabezpečoval, že sa Mor ho! dostávalo pozdĺž trate Bratislava-Košice na Považie a údajne až do Popradu.
Aj Blahovec, aj Scharfstein chodili so mnou na to isté bratislavské gymnázium, kde po mníchovskej zrade, na základe ktorej vznikol vojnový Slovenský štát, osobné priateľstvo vyústilo do spoločnej politickej platformy. Naše styky kryla, okrem školy, športová činnosť, lebo sme celá partia mládencov a dievčat chodievali do Vrakune k Malému Dunaju plávať a hrávať volejbal. Pridával sa k nám aj Miloš Uhlárik a po zapojení Blahovca so Scharfsteinom do spolupráce na Mor ho! som pri spoločných hrách mával zvláštny pocit zadosťučinenia, že tu v športovej akcii stoja vedľa seba alebo proti sebe spolupracovníci na tej istej veci, a nevedia o sebe.
2. Rozbitá tlačiareň Mor ho!
Vlado Blahovec aj Pavel Scharfstein do Mor ho! autorsky prispievali a čiastočne sa podieľali aj na distribúcii, ale okrem mňa s nikým iným neboli v kontakte. Rajónne vedenie KSS či vyššie zložky o existencii dvoch spolupracovníkov síce vedeli, ale mená ani ďalšie podrobnosti nie. Takže keď ÚŠB celé rajónne vedenie v júni 1942 pozatýkala a 17. novembra 1942 ho fašistická justícia v procese Uhlárik a spol. odsúdila na 2 tresty smrti, 2 doživotia a l na dvanásť rokov, konšpiračná priehrada mi umožnila toto spojenie zaprieť výhovorkou, že mená uvedené v Mor ho! sú iba moje a Uhlárikove pseudonymy. Napriek snahe vytĺcť zo mňa priznanie ďalších spolupracovníkov som odolal, lebo tu som si bol istý, že to, čo viem iba ja sám, polícia vedieť nemôže. A keďže k dokázanému som sa priznal, polícia sa s tým uspokojila a túto stopu nakoniec vzdala.
Tak ostali Blahovec so Scharfsteinom na slobode a iba občasné odkazy do väzenia naznačovali, že pracujú v odboji ďalej. Až do vypuknutia SNP, do ktorého odišli obaja, ale nie spoločne, a obaja v ňom aj padli – v rôznom čase a na rôznych miestach.
Takže zaživa sme sa už nestretli a všetky nasledujúce údaje o nich sú získané nepriamo. O Blahovcovi roku 1958 najmä od Blahovcovho otca a sestry Viery Hlasnej, ktorí však už nežijú. Dodatočné informácie mi r. 2008 poskytol Oblastný výbor SZPB v Martine, Múzeum SNP v Banskej Bystrici a magistrát mesta Vrútky, ktorým za ústretovosť úprimne ďakujem. Ďalšie zdroje:
1. Ondrej Sliacky: Odpusťte, mamička... (Mladé letá, 1979, s. 51-61).
2. Dušan Ertl: Verní v živote – nerozluční v smrti (Vrútočan, roč. 8, 1997, s. 14-15). Údaje k Scharfsteinovi v závere.

* * *

3. Vladimír Blahovec

Vlado Blahovec sa narodil 10. júla 1920 v Norfolku, USA, keď sa jeho rodičia práve vracali cez USA do novovzniknutého Československa. Vyštudoval reálne gymnázium v Bratislave, roku 1939 zmaturoval, po maturite študoval práva a ako nadaný hudobník zároveň aj konzervatórium. Od roku 1940 vykonal, spolu so sestrou Vierou a Pavlom Scharfsteinom, bez napojenia na akúkoľvek skupinu, niekoľko individuálnych odbojových akcií. Sypali nemeckým autokolónam do cesty trojhranné cvočky a vlakovým súpravám do mazníc piesok, údajne s dobrým výsledkom. Nikdy ich pri tom neprichytili.
Od roku 1941 bol spolu so Scharfsteinom napojený na ilegálnu činnosť KSS na Trnávke, ako som už opísal. V lete 1943 musel nastúpiť, namiesto vojenčiny, do študentského pracovného tábora v Jakubove pri Malackách, čo znamenalo trojmesačný odklad vojenčiny. Bez povolenia však tábor opustil, a keď ho hliadka chytila bez priepustky, dostal sa na 3 týždne do vojenského väzenia.
V máji 1944 odišiel spolu s Jánom Fintorom do Demänovej, kde sa pod rúškom filmovania zapojili do príprav Povstania. V júni sa na týždeň ešte vrátil domov do Bratislavy, čo bolo jeho posledné stretnutie s rodinou, potom odišiel do Prievidze. Oficiálne tam ako hudobník študoval hornonitrianske ľudové piesne, v skutočnosti až do začiatku augusta rozvážal na určené miesta získané zbrane.
Podľa rozprávania Blahovcovej sestry Vladimíra pred vypuknutím Povstania pridelili do Sklabinej k štábu partizánskej brigády kapitána Jegorova, odkiaľ ho preložili do Zemianskych Kostolian, kde mu ako nadporučíkovi zverili vedenie oddielu. Pri akcii súvisiacej so židovským táborom v Novákoch sa ešte naposledy stretol s Pavlom a Eduardom Scharfsteinovcami, potom bol preradený do odriadu Suvorov Prvej čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika v Kunerade, ktorej velil major Popov. Zúčastnil sa bojov pri Strečne, kde nemecké tanky prelomili povstaleckú obranu a začali prenikať k Vrútkam. Operovali z Bagárovej chaty pod Minčolom, kde dostali za úlohu prepadnúť vrútocké kasárne.
4. Pomník Eugena Karvaša a Vlada Blahovca vo Vrútkach na ulici pomenovanej ich menom.
Keď začiatkom novembra prišla do Bratislavy správa, že Vlado Blahovec spolu s bojovým druhom Eugenom Karvašom, synovcom guvernéra Štátnej banky, v bojoch pri Vrútkach padli, otcovia oboch sa 13. novembra 1944 vypravili na miesto smrti. Za pomoci partizánov mŕtvoly exhumovali, identifikovali a znova pochovali na tom istom mieste pod Piatrovou do spoločného hrobu, kde teraz stojí ich pomník. Ulicu k nemu premenovalo mesto Vrútky r. 1946 na ulicu Eugena Karvaša a Vladimíra Blahovca, a roku 2004 si ich pamiatku uctilo udelením Ceny mesta Vrútky in memoriam. Aj Univerzita Komenského svojim predčasne zomretým poslucháčom krátko po vojne udelila doktorát in memoriam, a r. 1946 im bol in memoriam udelený Rad SNP I. triedy.
Bližšie okolnosti smrti otcovia zistili na mieste od chatára J. Bagára v chate pod Minčolom a od vrútockého železničiara a partizána Ivana Kazára. Prepad vrútockých kasární bol vraj zle pripravený alebo dokonca zradený, tak či onak, nemecká posádka útok čakala.
5. Nápis na pomníku:
Verní v živote – nerozluční v smrti.
Keď partizánom pri zostupe do mesta 14. septembra 1944 vpadla do boka, Blahovec s Karvašom a ďalšími dvoma partizánmi v postavení medzi Dubnou skalou a Vrútkami guľometom chránili ústup svojho oddielu. Blahovec utrpel smrteľné zranenie, Karvaš ako medik mu dal morfiovú injekciu a potom, hoci sám bol ranený iba ľahko, pokračoval v boji a keď minul posledný náboj, užil ampulku s jedom, ktorú mal so sebou asi z nemocnice. Ostatní dvaja sa vraj zachránili útekom. Karvaša s Blahovcom potom našli mŕtvych v objatí a v tejto pozícii sú aj vykresaní na pomníku, postavenom po vojne.
Podľa verzie z archívu Múzea SNP šlo o dve nemecké delostrelecké batérie, ktoré ostreľovali Vrútky a mali veliteľstvo pred vchodom do doliny k Bagárovej chate. Partizánsky oddiel pod velením Alojza Ritnošíka mal tieto batérie zničiť a jedným z veliteľov akcie bol nadporučík Vladimír Blahovec, ktorý aj s Eugenom Karvašom ako svojím zástupcom a asi sedemdesiatimi partizánmi prišiel na Bagárovu chatu večer pred bojom z Kuneradu ako posila. Podľa rozprávania Alojza Ritnošíka šlo o štyri batérie, z ktorých sa oddielu dve podarilo zničiť, no keď aj Nemcom prišla posila, bolo sa treba dať na ústup. Blahovec s Karvašom kryli ústup odriadu Helena a neprežili to. Ďalej sa obe verzie už zhodujú. Aj tieto odchýlky dokazujú, ako sa podstata diania v spomienkach zachová, ale v podrobnostiach sa na pamäť nedá spoľahnúť.

* * *

6. Pavel Scharfstein (vľavo)

Pavel Scharfstein sa narodil 11. decembra 1921 v Štúrove a jeho ilegálnu činnosť do roku 1941 som už opísal. Na jeseň 1941 ho vzali do pracovného vojenského tábora pri Sv. Juri, kde s ním Vlado Blahovec udržiaval styk a zabezpečoval jeho spoluprácu s našou tlačiarňou vo Vrakuni. Takto sa naše letáky dostávali aj do tohto tábora. Po zatknutí rajónneho vedenia KSS na Trnávke a odhalení tlačiarne sa táto spolupráca samozrejme končí.
Po likvidácii svätojurského tábora v roku 1943 Pavla Scharfsteina aj so starším bratom Eduardom preložili do civilného židovského pracovného tábora v Novákoch, kde už od roku 1942 pracovala ilegálna bunka KSS a bratia Scharfsteinovci sa do jej činnosti po príchode do tábora zapojili. Ešte pred vypuknutím SNP vznikla širšia odbojová skupina a v jej rámci bratia Scharfsteinovci hneď 29. augusta 1944 narukovali do Povstania.
Výzbroj získali v Zemianskych Kostoľanoch a slúžili v brigáde kapitána Jegorova, kde patril k štábu aj Vladimír Blahovec. Bojovali pri obsadzovaní Handlovej a Skleného, po boji pri Baťovanoch, dnešnom Partizánskom, ich preložili do výcvikového strediska v Hiadli a preradili do Kuznecovovej skupiny, kde Pavel slúžil ako veliteľ družstva, rovnako ako jeho brat Eduard. Po jednodňovom nasadení pri Martine skupina skoro celý október operovala v Gaderskej doline. 27. októbra 1944 sa skupina rozdelila na dve časti. Prvá, asi 30-členná, odišla na Vtáčnik pod velením náčelníka štábu poručíka Alexandra Bachnára. Druhú, asi 40-člennú, vedenú poručíkom Imrichom Müllerom, pričlenili k brigáde Jana Žižku pod velením kapitána Klokova. K nej patrili aj bratia Scharfsteinovci. Skupina 29. októbra odišla do Krížnej a od 1. novembra sa márne pokúšala prejsť cez hranice do Protektorátu. Operovala v priestore Valaskej Belej a 14. novembra zaujala postavenie v horárni (či chate) pod Oselnou, neďaleko osady Gápel. 17. novembra ju nemecký oddiel (možno aj vinou nepozornosti strážneho) v horárni prepadol a v trojhodinovom boji 18. novembra 1944 nad ránom padlo 6 partizánov, medzi nimi aj Pavel Scharfstein s bratom Eduardom.
Na rozdiel od Blahovcovho osudu sa mi nepodarilo zistiť viac, než že časť mŕtvych z tohto boja ešte v lete 1945 exhumovali a slávnostne pochovali v Prievidzi, židovský cintorín však v 80-tych rokoch padol za obeť výstavbe a nahradil ho symbolický cintorín neďaleko odtiaľ. Či medzi exhumovanými a prevezenými do Prievidze boli aj bratia Scharfsteinovci, o tom sa svedectvá rozchádzajú. Podľa Igora Kišaca oni exhumovaní neboli a stále sú pochovaní v Gápli, kým pani Becková z Prievidze, ktorá poznala celú rodinu osobne, spomína, že sa na slávnostnom pohrebe v Prievidzi zúčastnila spolu s matkou a sestrou bratov Scharfsteinovcov a že po likvidácii cintorína ešte dlho vídala náhrobný kameň s ich menami v neďalekom kamenárstve.
Tento rozpor sotva ešte niekto objasní, v každom prípade bol obom bratom za odvahu posmrtne udelený vojenský kríž a jeden z povojnových kronikárov odboja, rodák z Valaskej Belej Dr. Igor Kišac, vyvíja úsilie, aby na bojisku v Gápli bola umiestnená pamätná tabuľa s menami padlých.

* * *

Údaje sú to kusé a sčasti z druhej ruky. Pôvodne som podkladov k Pavlovi Scharfsteinovi mal viac, vrátane fotografií od jeho sestry, lenže spracovaný separát som aj s fotografiami zveril Izbe revolučných tradícií na Trnávke, kam Uhlárikova činnosť a časť činnosti Vlada Blahovca a Pavla Scharfsteina patrí – a neurobil som si z fotografií kópie.
Novopečeným ponovembrovým bojovníkom proti všetkému, čo by mohlo pripomínať červenú totalitu, však Izba revolučných tradícií zrejme klala oči a zlikvidovali ju. Podrobnosti sa mi zistiť nepodarilo, lebo medzičasom zanikla aj ZO SZPB na Trnávke.
A tak musím byť rád, že sa našli ľudia, čo po takom odstupe prejavili ochotu a dokázali poskytnúť jestvujúce podklady. Ďakujem za pomoc Múzeu SNP v Banskej Bystrici, Alexandrovi Bachnárovi z Bratislavy a najmä Oľge Ďurčenkovej z Mestského úradu Prievidza, ktorá urobila fotografiu dnešnej podoby pamätníka na symbolickom cintoríne, zaznamenala spomienky pani Beckovej a poskytla kontakty na ďalších kronikárov či pamätníkov – Dr. Igora Kišaca, rodáka z Valaskej Belej, a prievidzského kronikára p. Saba, ktorým tak isto ďakujem.
Pokiaľ by niekto z čitateľov vedel o živote Vlada Blahovca a bratov Scharfsteinovcov za vojny niečo viac, než som tu opísal, prípadne chcel niečo poopraviť, alebo mal dokonca k dispozícii ďalšie fotografie, prosím o informácie na uvedenú adresu. Predčasne ukončené životy padlých hrdinov spolutvoria mozaiku dejín nášho odboja.

Foto 1.-2. Fotoarchív Ján Hidassy
Foto 3. Z clánku Dušana Ertla, kronikára mesta Vrútky
Foto 4.-5. Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici
Foto 6. Archív Alexandra Bachnára

Ročenka odbojárov 2010, s. 87.

Upravené v januári 2010
copyright 2000-2010 © Vlado Branko