Pavel Branko - filmový kritik a publicista


foto Ľ. Stacho
Foreign articles
  Filmologické štúdie
Recenzie - Fiction
  Recenzie - Non-fiction
Interviews
Napísali o mne
Protifašistický odboj
a história
foto a text: Pavel Branko
e-mail:

web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

hjem   domov

Topoľčany judenfrei
Dušan Hudec: Miluj blížneho svojho, STV 2, 24/5.2004.

Ten príbeh slovenského holokaustu na miestnej úrovni autor ironicky otvára v znamení biblického prikázania, rovnako židovského ako kresťanského, aby ho uzavrel mrazivým záverečným konštatovaním – pred vojnou žilo v Topoľčanoch okolo 3.200 Židov, koncentráky z nich pohltili asi tri štvrtiny, prežilo a vrátilo sa čosi nad 550, a teraz tam nebýva už ani jeden.
Takže čo sa nepodarilo Slovenskému štátu na čele s katolíckym kňazom, podarilo sa povojnovému pogromu, motivovanému zjavne v prvom rade sklamaním arizátorov. Akurát ten môj sa musel vrátiť, opakuje sa ako refrén v spracúvaní tohto motívu v memoároch, beletrii, filme, dráme. Hudec však nakrútil dokumentárny film, takže ten motív mu iba prebleskuje, autor ho nerozvíja, o to jednoznačnejšie sú však závery na strane obetí – nebude mi lepšie inde, kde ma budú brať ako človeka, nie ako žida? Aj toto iba prebleskne, ale výsledok hovorí za všetko – ani jeden v tom prostredí neostal.
Vo veľkonemeckej ríši obce súťažili o titul judenfrei, teda odžidovčená. Týmto titulom sa náležite hrdili a iste im z neho plynuli aj výhody. Koľko obcí sa naň zmohlo, neviem. Topoľčany sa k nemu po vojne však dopracovali takrečeno suchou cestou – jednodňový pogromček v podmienkach už oslobodenej republiky ľuďom, ktorí mali za sebou čerstvú skúsenosť koncentrákov, stačil. Najmä keď ho neniesli iba miestni obyvatelia, ale sa doň s elánom zapojili aj vojaci, ktorí ho mali zastaviť, takže súdy nevítanú miestnu povojnovú dohru holokaustu radšej zamietli pod koberec. Komu by sa v takých podmienkach chcelo čakať na prípadnú ďalšiu nádielku? Pričom Topoľčany iste boli iba tou povestnou špičkou ľadovca, lebo návrat nežiadúcich musel vyvolávať všade, kde sa arizovalo, obdobné nálady, ibaže inde nedošlo až k výbuchu.

Detabuizácia
Režisér Dušan Hudec ide za svojou témou dôsledne už roky, pričom ju raz skúma do šírky, inokedy prehlbuje a dramaticky koncentruje. Dokumentáciou Poslovia nádeje z r. 1999 dáva slovo osemnástim slovenským židom, ktorí prežili Osvienčim, pričom sa mu téma na bezmála dvojhodinovej ploche horizontálne triešti do šírky. Akoby šlo v prvom rade o sondáž a zber materiálu, lebo krátko nato nasleduje Svedok, kde už dáva slovo jedinému pamätníkovi s neuveriteľným osudom, čo z povahy veci umožňuje vyšší dramatizmus, najmä keď protagonista má osobnú auru a dar hlasovo aj vizuálne zaujať.
Tu autor prvý raz naťukol tému nepríjemnú roduverným ušiam už od čias Námestia svätej Alžbety (Jašík, Bahna) a Obchodu na korze (Grossmann, Kadár, Klos) – tému aktívnej a iniciatívnej účasti príslušníkov Hlinkovej gardy a iných slovenskoštátovských štruktúr na rozličných fázach holokaustu. Kým však tam ide o filmy hrané, zovšeobecňujúce, reálneho Alexandra Breuera v Svedkovi si gardistická jednotka osvojila, takže po vojne mohol páchateľov usvedčiť zvnútra až po odsúdenie. Zverejnením ich konkrétnych tvárí a mien prelomil jedno tabu – ukázal klérofašizmus cez jeho tváre zdola, z ľudu.
Miluj blížneho svojho otvára tému znova cez súbor svedectiev o vojnových časoch, takže dosť dlho nás necháva v pocite, že ide o ďalšiu sondu do už bohato zmapovanej témy. Po čase však zistíme, že to bol iba prológ, kým jadro tvorí ďalšia, háklivejšia vrstva detabuizácie, háklivejšia tým, že otvára zasuté jamy historickej pamäti. Hrôzy holokaustu cez vojnu, prosím. Ale pogrom po vojne, a u nás? To je šok – a verejné priznania čelných intelektuálov v diskusii po filme, že o pogrome predtým nepočuli, dokazujú úspešnosť tohto vytesnenia z kolektívnej pamäti.
Nie sme v tom šoku sami – podobný šok zažilo Poľsko r. 2001, keď historik Jan Tomasz Gross odhalil a zverejnil, že masové vraždenie a upaľovanie zaživa v mestečku Jedwabne r. 1941 nespáchali hitlerovci, ako sa im pripisovalo, ale domáci, Susedia. Tak sa masakra v Jedwabnom ukázala ako mystifikácia na úrovni masakry poľských dôstojníkov v Katyńskom lese jednotkami KGB, ktorú sa sovietskej propagande desaťročia darilo prišívať za golier nacistom.

Pogrom po vojne
Oproti masakre v Jedwabnom, kde bolo asi 1600 obetí, pritom nie iba židia, je topoľčiansky pogrom "maličkosť" – 47 zranených, ani jeden mŕtvy. Spája ich však spoločné podložie antisemitizmu ako jednej z odrôd xenofóbie. Masakra v Jedwabnom prebehla za vojny v podmienkach poľského paradoxu – v okupovanom Poľsku "bolo možné byť zároveň antisemitom, hrdinom protihitlerovského odboja aj účastníkom akcií na záchranu židov" (Adam Michnik: Jedwabne a šok, Literární noviny č. 16/2001).
Pogrom v Topoľčanoch vypukol po vojne, 24/9.1945, a vyústil doň tzv. ľudový antisemitizmus, ktorému stačí hodiť návnadu a rozhorí sa. Pritom sa ukazuje, že "poľský paradox" vôbec nie je iba poľský, ale celoeurópsky, rozdiely sú iba v intenzite. "Súd rozhodol až v apríli v roku 1950. Všetci obvinení však boli oslobodení, zavážil ich robotnícky pôvod, či partizánska minulosť" (Sme, 26/5.04, zn. (hr). Napokon, ja na ten paradox nemusím chodiť ďaleko, mám ho v rodine – moja matka dostala medailu Jad Vašem za záchranu dvoch židoviek, antisemitkou však až do smrti byť neprestala...

Antisemitizmus ako odnož xenofóbie
V Hudecovom dokumente tento suterén ľudovej xenofóbie, v jednom prípade iracionálne primitivistický, v druhom podšitý alibizmom, reprezentuje dvojica, ktorá by od hodiny mohla vstúpiť do hraného filmu typu Obchodu na korze, a bezo zvyšku by vplynula do jeho umeleckej tkane. Tí dvaja predstavujú k spomienkam topoľčianskych židovských emigrantov relevantný kontrast, pričom jeden z nich hneď aj rozširuje pole, keď hádže do jedného vreca židov a cigánov. Bez tohto extempore, ktoré dávny pogrom spája s dneškom, by nadčasová virulencia príčin tohto i všetkých iných pogromov a xenofobných prejavov nemala správne  grády. Nadčasovosť, všeplatnosť a všadeprítomnosť xenofóbneho komplexu však ešte pred vystúpením tej podarenej dvojice podčiarkuje výrok jednej z obetí pogromu, príbuzný názoru Haškovho sapéra Vodičku, že "každej Maďar může za to, že je Maďar".
Autor teda dostal do záberu všetky xenofóbie, ktoré sú v našom kultúrnom sociopriestore relevantne zastúpené, a prostredníctvom dávno ututlanej historickej epizódy obnažil nepriznávané vrstvy dnešnej sociopsychiky Slovenska. Nie však iba Slovenska. Ním osvetlený xenofóbny komplex je platný celosvetovo, ibaže niekde sú to židia, cigáni či Maďari, inde Arabi, černosi, Číňania, slovom "tí druhí". Tí, čo nie sú našinci.
Hudecova detabuizácia tak dostáva podstatne širšie parametre, než predstavuje jej historicky konkrétna podoba, a tým je jeho dokument u nás a pre nás prelomový.

prebrané z časopisu Mosty, č. 12/2004

Upravené v júni 2004
copyright 2000-2010 © Vlado Branko