Pavel Branko - filmový kritik a publicista


foto Ľ. Stacho
Foreign articles
  Filmologické štúdie
Recenzie - Fiction
  Recenzie - Non-fiction
Interviews
Napísali o mne
Protifašistický odboj
a história
foto a text: Pavel Branko
e-mail:

web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

hjem   domov

Farská republika a ja

Pravda, 8.3.2014

Do konfliktu sme sa dostávali nenápadne, už roky pred jej vznikom. Aj doma na bratislavskej Trnávke, vtedy ešte Dornkappli, aj na gymnáziu, ktoré stálo na mieste dnešnej VŠMU.
Býval som v tzv. Masarykovej kolónii, obývanej prevažne Čechmi, napospol sokolmi a Čechoslovákmi srdcom i dušou. Zároveň však bola mnohonárodne pestrá, a Dornkappel ešte viac.
Už naša rodina bola pestrá – otec krstený Žid, matka Ruska. Cez záhradku naproti býval policajt Ďuriš, s ktorým sme dobre vychádzali, kým nevypukol Slovenský štát a kým sa zo suseda obratom ruky nevykľul gardista. V druhej polovici nášho dvojdomčeka býval zas prešporský Nemec, rušňovodič, s ktorým sme takisto dobre vychádzali – a ktorý v tej istej chvíli vyvesil na štít domu nemeckú zástavu. Ba celá Trnávka sa zrazu zapestrila nemeckými a slovenskými zástavami na znak toho, ako sa tí predtým tichí, na svoje problémy sústredení ľudkovia pretekajú v horlivosti, kto je roduvernejší či národnejší. Mnohí možno z obáv, aby nebodaj neostali bokom, alebo v nádeji, že si šplhnú. Lebo na závažnejšie konflikty či agresie na národnostnom základe si z obdobia pred rozbitím ČSR nespomínam. V mojich spomienkach sa každý hral na svojom piesočku – my laicky založení, Česi či Slováci, sme mali svoj Sokol, národne orientovaní Orol, katolíci saleziánov.
Dosť podobne to vyzeralo na gymnáziu. V profesorskom zbore bolo dosť Čechov orientovaných laicky a československy, ale aj Slovákov podobne profilovaných – najbližšie som mal k matematikárovi Vanovičovi a latinčinárovi Václavíkovi. Nik z profesorov sa však do vyhlásenia slovenského štátu neprejavoval nacionalisticky či dokonca gardisticky, hoci ulicami už pochodovali čierne čižmy. Podobnú, ba pestrejšiu vzorku tvorili spolužiaci – dosť Čechov, s ktorými som si dobre rozumel, ale aj pár Židov a Maďarov, ktorí sprvu nepredstavovali konfliktné rozhranie. Slovenskí spolužiaci tvorili väčšinu a zväčša aj zapadali do kolektívu, hoci Česi a Slováci sa v tom rámci predsa len zoskupovali tak trochu aj podľa tohto kritéria.
Len dvaja sa výrazne profilovali politicky. Ja, už v sexte označovaný za boľševika, čo mi lichotilo, veď platforma vernosti Československu sa s platformou ľavičiarstva zhodovala. Druhý bol Boris Travenec, omnoho neskôr monsignor v Dúbravke, našom spoločnom domove (a s ktorým sme spoločne dýchali aj vzduch Leopoldova, ibaže každý v inom čase). Neznášal som jeho pánbožkárstvo rovnako ako on moje ľavičiarstvo a podnes si živo spomínam na jeho gestiku, ktorou akoby už vtedy žehnal urbi et orbi. On jediný predstavoval v mojich očiach to katolícky ortodoxné, čo sa neodlučne spájalo s nacionalizmom a konzervativizmom, a podľa mňa sa spája podnes, v jednote s nostalgiou nad zlatými časmi Slovenského štátu a uctievaním jeho prezidenta Tisa ako mučeníka. Keď však vypukol Slovenský štát, ktorý Dominik Tatarka po vojne nazval farskou republikou, ohromilo ma, koľko horlivcov HSĽS sa to zrazu vyrojilo spomedzi spolužiakov, ktorí sa dovtedy takto vôbec neprejavovali. Na rozdiel od našich dornkappelských tatkov či tetušiek u nich nešlo o existenčnú poistku, naopak, šlo o ideu. Ako to, že dovtedy čušali ako voš pod chrastou? Veď v ovzduší Mníchova sa u nás politizovalo ostošesť, teda aspoň my stúpenci demokratickej ČSR, a oni nič. Teraz útočili a rozpútavali aj bitky, spojené s motívom „Češi peši do Prahy“, alebo agresívnejším „Čecha do mecha, a mech do Dunaja“.
Toto vyčkávanie za bučkom, kým nebudem mať za sebou inštitucionálne podopretú prevahu, pokladám za najhoršie morálne vysvedčenie tejto neväčšinovej, ale o to hlučnejšej skupiny spolužiakov. Kdeže tam štúrovci či hurbanovci, ktorí nasadzovali život, keď šlo do tuhého. Títo len čušali a vyliezli, až keď vedeli, že nič neriskujú. Otvorený protivník Boris Travenec má v mojich očiach teda väčší rešpekt. Pritom z môjho ročníka vyrástlo niekoľko osobností celoslovenského formátu, medzi nimi Vilo Záborský, Ján Rozner, Kurt Uberal či František Žáček, ale to je iná téma.
V profesorskom zbore sa takýto novopečený ľudák vyfarbil iba jeden, dejepisár Ján Petrenko, podľa výslovnosti asi Maďar, ktorý nikdy ničím nebudil pozornosť – odučil si svoje a zmizol z dohľadu. 14. marca však vkráčal do triedy energicky vzpriamený, na stupienku skočil do haptáku a so vzorným predpažením, nacvičeným asi podľa nemeckých týždenníkov, zvolal: Na stráž! Ak bol v tom smere na našom gymnáziu výnimkou, na Slovensku zrejme výnimkou nebol, ako dosvedčuje učiteľ z Barabášovej, Marenčinovej a Bukovčanovej Piesne o sivom holubovi.


Keď v roku 1936 vypukla španielska občianska vojna, nasledovaná pokryteckou politikou neintervencie, z ktorej už trčal budúci Mníchov, a keď ešte predtým západné demokracie takisto odvracali zrak, keď Mussoliniho fašizmus masakroval Etiópiu (v tom čase len akýsi Habeš), bolo mi jasné, na ktorej strane je moje miesto. Jasnozrivý satirický pamflet Maxa Frischa Biedermann a podpaľači (1953) určite vyrastá z inšpirácie mníchovským komplexom. Pritom na pozadí skúsenosti krízy rokov 1929–1933, ktorá Sovietsky zväz obišla, som naozaj nebol sám, kto veril, že sovietska politika predstavuje reálnu cestu zo slepej uličky kapitalizmu. Rovnakej mienky bolo predsa toľko svetových spisovateľov, ktorých som uznával, od H. G. Wellsa cez Liona Feuchtwangera po Romaina Rollanda. A tak som začiatkom roka 1939, teda už za existencie farskej republiky, v mladíckom pobláznení skúsil aj so spolužiakom Svatoplukom Kámenom zohnať pištole a strelivo, hoci sme nemali jasno, čo potom, až ich budeme mať. Ujasniť si to nám nebolo dopriate, lebo nájdený zdroj bol konfident, a tak sme sa obaja ocitli najprv na Ústredňou štátnej bezpečnosti a potom pred súdom pre mladistvých. Ako sa profesorovi Vanovičovi, dobrému duchu našej triedy, podarilo zoči-voči ľudáckemu riaditeľovi gymnázia Lanákovi zachrániť nás pred vylúčením, netuším, ale do maturitného ročníka sa nám obom podarilo prejsť.
Prvý úder môjmu obdivu k ZSSR zasadil až pakt Molotov-Ribbentrop. Latinčinár profesor Václavík, muž antických cností dokazoval, že tento spolok s diablom, sprevádzaný agresívnym delením Poľska, stavia Sovietsky zväz na úroveň nacistického Nemecka. Nemal som to fakticky čím vyvracať, lebo taký krok bol naozaj to posledné, čo by som od ZSSR v osudovej chvíli na prahu druhej svetovej vojny bol očakával. A ak to dôverou aj otriaslo, ostávala tu nemožnosť voľby, lebo Mníchov pokladal vtedy za zradu asi každý okrem nemeckých, maďarských a slovenských separatistov. Pokladám ho za zradu podnes, ibaže dnes viem, že politika a morálka sú mimobežky. A tak nakoniec ako jediná reálna sila, s ktorou sa v tej búrke, čo ČSR zmietla z mapy, dalo rátať, sa beztak javil Sovietsky zväz, pri ktorom som sa utešoval, podobne ako mnohí iní, že jeho zmluva s diablom je prechodný účelový manéver. Veď aj bola, lenže prv, ako sa nádej naplnila, som už sedel v chládku. Zámeru bojovať proti farskej republike som sa však nevzdal, ibaže ma prvý zbabraný pokus poučil, že kontakty s ilegalitou treba hľadať viac než obozretne.
Nakoniec sa mi prvým živým učiteľom revolúcie stal robotník z Gumonky, Maďar Janko Kugler. Keď som videl, že so mnou ráta ako s kandidátom, dlho som ho oťukával. Čoskoro som sa však stal kandidátom a hneď aj členom rajónneho vedenia KSS na Trnávke, ktorého členmi boli okrem Kuglera a mňa, ako nováčika, vzdelaný a sveta znalý kožušník Pavol Spinetti a sebavedomý úradník magistrátu Vilo Zábojník. Mojou úlohou bolo rozmnožovať letáky a zabezpečovať jednak ich rozširovanie, jednak odovzdávať spojkám na vyššie zložky.
Kým sa k tomu však dostanem, najprv čosi osobné, čo svedčí o atmosfére doby. Bol som asi od roku 1936 členom partie, ktorá vznikla zo spolužiakov aj dornkappelskej mládeže. Cez voľné dni sme sa vozili na bicykloch do Vrakune k Malému Dunaju, kúpať sa a hrávať volejbal. Patril k nim nerozlučný druh Jožo Turza, ktorému sa po vojne volejbal stal životnou náplňou. S ním sa spája čosi ako predkrm toho, čo ma od klérofašizmu a antisemitizmu čaká.
Keď sme sa podvečer vracali do Masarykovej kolónie, spolu na jednom bicykli, za Vrakuňou sa zrazu vynorilo spoza priekopy chlapisko v rajtkách a gardistických čižmách, v košeli s krátkymi rukávmi, takže svaly mocných ramien len tak hrali, a pristavil nás dopraváckym palacinkárom. Keď sme zastali, dožadoval sa mojej legitimácie, či vraj neviem, že Židia po západe slnka nesmú byť vonku. Namietol som, aby sa najprv preukázal dokladom, ktorý ho na takú kontrolu oprávňuje. Jožo stál vedľa mňa, podľa všetkého pripravený do bitky, ale ešte nadhodil, že predsa nemôžem byť Žid, inak by som nesmel chodiť na gymnázium.
Bolo jasné, že sa buď pobijeme, alebo ustúpim. Zvolil som ústup, ktorý mi Jožo dlho zazlieval. Aj keď to bolo zbabelstvo, cítil som, že v súlade so zdravým rozumom. Bitka by sa bola rovnala vyhláseniu vojny a bola by znemožnila ďalšie výlety k Malému Dunaju, či by sme ju boli vyhrali, alebo prehrali. Keď sa gardista presvedčil, že asi predsa len nebudem Žid, zabezpečilo nám to pri ďalších výletoch pokoj. Kvôli ilegálnej činnosti sa to v budúcnosti veľmi zišlo.
Druhá príhoda sa mi stala osamote. Stál som na schodíkoch rožnej budovy medzi Grösslingovou a Štúrovou ulicou, keď sa ku mne priblížil zavalitý štricák, o hlavu nižší odo mňa, ale vytrénovaný, a profesionálnym rozmachom mi päsťou rozmliaždil ústa a nos. Určite by som bol zareagoval ešte pred dopadom päste, keby som zároveň nebol zbadal, ako sa zopár krokov za ním z jazdnej dráhy vyškierajú ďalší dvaja štricáci s palicami v rukách, čakajúc len na príležitosť rozpútať masakru. Nedal som im ju, bitkári sa spokojní pobrali za ďalšou korisťou, a nielenže sa nik z okoloidúcich nezamiešal, no ani po ich odchode sa pri zakrvavenom chlapcovi nik nepristavil. Akoby stáť na ulici s rozbitou tvárou a krvácajúcim nosom patrilo za farskej republiky k normálke. Stačilo mať židovský nos.
Z gymnázia patrili do vrakunskej partie Vlado Blahovec a Pavel Scharfstein, spolužiaci z vyššieho ročníka. Chceli, aby som do odboja zapojil aj ich. Boli skôr Čechoslováci a demokrati, no akokoľvek sa to ponovembroví úpravcovia dejín, neoliberálni aj neoľudácki, usilujú poprieť, väčšina antifašistov mojej generácie videla v komunistoch najdôslednejšiu protifašistickú silu a nemyslím si, že neprávom.
Ak sa naša ilegálna práca mala rozvíjať, potrebovala predovšetkým poriadnu tlačiareň a moja voľba padla na miestneho učiteľa Miloša Uhlárika. Zapájal sa do volejbalu ako o generáciu starší a netajil sa averziou k ľudáctvu, hoci bol ako riaditeľ školy aj veliteľom miestnej Hlinkovej gardy. Napokon sa veci vyvinuli tak, že vyššie zložky KSS môj plán s Uhlárikom schválili, a dokonca s takou dôverou, že aj Uhlárik, aj Blahovec so Scharfsteinom ostali pre vyššie zložky inkognito – ako to bolo možné, dnes nechápem, ale bolo to tak. Mohol som sa v duchu len popásať na situácii, keď sme všetci štyria skákali pod sieťou, a okrem mňa, asi najmladšieho šéfredaktora tých čias, nik z nich nevedel, že hrá so svojimi spolubojovníkmi.
Uhlárik vybudoval v škole tajnú tlačiareň a ja som cez spojku do nej získal moderný cyklostyl. Popri rozmnožovaní dodaných straníckych letákov sme však založili aj vlastný časopis, MOR HO!, kde sme nastolili tému jánošíkovských družín. Pri spätnom pohľade mám pocit, že sme natrafili na to pravé zrno, lebo v tom čase KSS takéto postoje ešte nezastávala, o dva roky neskoršie však v rámci SNP vychádzal ďalší odbojový časopis MOR HO!, ktorého tvorcovia možno ani nevedeli, že majú v odkaze na zápasy rokov meruôsmych predchodcu.
V roku 1942 sme však hneď za prvé číslo MOR HO! dostali zhora po nose, že sa nedržíme línie a hlásame bludy. Ostali sme pri svojom, takže druhé číslo vyšlo v rovnakom duchu. Ako by sa kritický vzťah k našej bunke bol vyvíjal ďalej, ťažko povedať, lebo v júni ÚŠB pozatýkala celé rajónne vedenie KSS. Aj s Uhlárikom, ktorého meno som pred všetkými tajil, ale nakoniec zrejme celkom utajené neostalo, takže väčšina druhého čísla už skončila v pazúroch polície spolu s ním. Nuž a potom sa už rozbehol bežný kolotoč mučení a výsluchov, ako ho umenie už neraz zobrazilo. Odlišný bol však ďalší priebeh, lebo veď my sme boli malé ryby, kým režim farskej republiky potreboval veľký šauproces, a tak nafúkol náš prípad na celoštátnu udalosť. Proces prebiehal v čase, keď nemecký blitzkrieg stál pred Stalingradom na vrchole úspechov a slovenské súdnictvo sa pretekalo v režimistickej horlivosti. Tak sa z malých rýb vyrobilo veľké ohrozenie, takže 17. novembra 1942 padli dva rozsudky smrti, dve doživotia a jeden na 12 rokov.
Vládne denníky Slovák a Gardista sa pretekali v rozdúchavaní protiboľševických a protižidovských ohňov celostránkovým publikovaním rozsudkov, aby každý vedel, čo rozvratníkov na Slovensku čaká. Len k prezidentovi Tisovi, katolíckemu kňazovi, sa to zrejme nedonieslo, inak by v liste pápežovi, datovanom 8. 10. 1944, netvrdil, že za Slovenského štátu nebol vynesený ani jeden rozsudok smrti. Túto jeho lož povojnoví novoľudáci dodnes šíria ďalej. Veď sloboda slova zahŕňa aj slobodu beztrestne luhať…
Rajónne vedenie KSS a aj Uhlárik bolo teda pozatýkané a odsúdené. Zato ďalších dvoch spolupracovníkov MOR HO! Vlada Blahovca a Pavla Scharfsteina sa mi podarilo utajiť, i keď vyšetrovatelia na tú strunu opakovane bili, psychologicky aj pästne. Obaja pokračovali v odboji, ako som sa dozvedal z ich občasných motákov, a vytrvali v tom až do Povstania. Vlado padol pri Vrútkach aj s priateľom Eugenom Karvašom. Ulica, kde padli, nesie ich meno a na mieste ich smrti stojí ich súsošie. Pavel padol v partizánskom boji pri osade Gápel. My odsúdenci sme v čase SNP sedeli v nitrianskej väznici a čakali, kedy nás povstalecké jednotky prídu oslobodiť a umožnia nám odchod do boja. Lenže veliteľ nitrianskej posádky podplukovník Ján Šmigovský sa k Povstaniu odmietol pripojiť, čiže sme sa z nitrianskej väznice nedostali. Po vojne bol odsúdený na smrť a popravený – a po novembri 1989 neoľudáci, za neodmysliteľnej asistencie kléru, ocenili jeho postoj pamätnou tabuľou. Ide o sústavnú rehabilitáciu ľudákov, z ktorých neoľudáci dnes robia hrdinov, lebo veď oni sa „komunizmu“ postavili na odpor ako prví, čo je pravda. V mene čoho a na čej strane, o tom sa už mlčí. Najnovší príklad – busta v Rajci vojnovému zločincovi Ferdinandovi Ďurčanskému. Farská republika žije ďalej a má sa k svetu.
A my sme ostali za mrežami, teraz už v Leopoldove, až kým sme nezačuli blížiacu sa kanonádu postupujúcej Červenej armády. O pár dní by sme sa už boli dostali na slobodu, ale také čosi vláda farskej republiky, hoci výsledok vojny bol už jasný, nechcela dopustiť. A tak všetkých politických väzňov sústredila v Bratislave, odkiaľ bolo do rajchu najbližšie, a vyhútala šalamúnske riešenie, ktoré sa po vojne stalo jedným z bodov procesu Národného súdu proti politickým špičkám Slovenského štátu. Podľa tejto napochytre upečenej právnej normy justícia politických väzňov prepustila na slobodu, samozrejme, formálne, a takýchto na papieri oslobodených slovenských občanov, ktorí právne už väzňami neboli, si gestapo mohlo bez problémov preberať rovno v priestoroch väzníc a nadžgávať ich do pár ciel, vyhradených na to v Justičnom paláci. Kolumbovo vajce ľudáckeho fiškálstva bolo na svete!
Tým bola farská republika voči nám právne z obliga, od tej chvíle nás malo „na starosti“ gestapo. Ponakladali nás do vojenských nákladných áut a odvážali do Mauthausenu, kde nás už čakal spoločný osud muklov, ako ho opísali a predviedli na javisku či filmovom plátne tisíce autorov, takže načo opakovať povedané.
Dodám len, že hoci sme v odtučňovacom stredisku Mauthausen strávili iba tri mesiace, na Slovensko sa nás vrátilo podstatne menej, než nás ta zavliekli, a aj tí len ako tiene. Mňa odvážali do Mauthausenu vo februári pri 65 kg živej váhy, a v máji som sa vrátil pri 39 kg polomŕtvej váhy, taký zúbožený, že ma vlastná mater nespoznala.
Toto už nemá na svedomí farská republika. Tá má na svedomí len to, že urobila všetko, aby nás do rúk gestapa dostala. Jej obhajcovia neustále omieľajú, že prezident Tiso nemohol v marci 1939, s nožom na krku, postupovať inak – a je to pravda. Lenže v priebehu vojny sa karta obrátila a v čase, keď vypuklo SNP, mal aj prezident, aj jeho kamarila na výber. Na rozdiel od iných quislingovcov, ktorí včas opustili potápajúcu sa nacistickú loď a umožnili tak svojim národom nestáť tu po vojne ako porazení, predstavitelia Slovenského štátu dali prednosť ideológii pred záujmom Slovenska.
To však už od pohrobkov farskej republiky nepočujeme. Napokon, ako napísal Milan Šimečka, zdravý rozum je to posledné, čo hýbe svetom. Farskej republiky sa to v záverečnej fáze, keď sa mala chytiť rozumu, týka absolútne. Aj keď sa, žiaľ, netýka iba jej.

Upravené v máji 2014
copyright 2000-2016 © Vlado Branko