Pavel Branko - filmový kritik a novinár


foto Ľ. Stacho
Foreign articles
  Filmologické štúdie
Recenzie - Fiction
  Recenzie - Non-fiction
Interviews
Napísali o mne
Protifašistický odboj
a história
foto a text: Pavel Branko
e-mail:

web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

hjem   domov

Febiofest – putovná slávnosť filmu

Čo je a čo nie je

Zjavne nie je festivalom v bežnom zmysle slova už tým, že je putovný. Nie je ani súťažný, veď nemá porotu a neudeľuje ceny. Navyše ponúka rôzne koncipované a špecifickou váhou odlišné "balíky", aby sme to aj výrazovo zakotvili v prítomnosti, ktorá všetko zmenila na tovar. Pretože z toho, čo ponúkol divákom v Prahe – 330 celovečerných a 100 krátkych filmov spolu z 58 krajín – sa do ďalších českých a moravských miest, ako aj na Slovensko, dostal iba zlomok. Pričom bratislavská ponuka – 109 filmov zo 16 krajín – zas značne presahovala to, čo sa dostalo do ďalších slovenských miest. Na porovnanie – Praha dosiahla návštevnosť asi 81.000 divákov, Bratislava čosi nad 9500.
Tento "schodový" nepomer medzi Prahou a Bratislavou, ale aj rovnako schodový nepomer medzi vidiekom a hlavnými mestami, nevyplýva z nejakých prago- či bratislavocentrizmov, ale z rozsahu potenciálneho diváckeho zázemia, a takisto z možností kín v mieste konania. Nepomer medzi českou a slovenskou časťou kričí aj z materiálneho základu – česká vetev disponovala rozpočtom 14 miliónov, slovenská 1 milión, a keď vezmeme do úvahy kurzový rozdiel, diskrepancia ešte narastie. Nečudo potom, že Praha si mohla dovoliť zakúpiť premietacie práva na množstvo zahraničných filmov, kým Bratislava nie, a dohodnúť ich spoločne už nejde, lebo rozdelenie na dva štátoprávne subjekty niekdajšiu autorskoprávnu spoločnú strechu rozmetalo.
Hodnotiť českú a najmä pražskú časť Febiofestu človeku, ktorý ju nezažil, neprísluší. Dramaturgička Tereza Brdečková Febiofest priliehavo a vôbec nie s dešpektom charakterizovala ako svojský second-hand, ktorý sa nemusí hnať za novinkami, zato má voľné ruky pri získavaní perličiek, ktoré už niekde pozornosť vzbudili, ale ťažko predpokladať, že by ich nášmu divákovi ponúkla distribúcia zameraná na masového diváka. Febiofest sa totiž usiluje v prvom rade priblížiť tvorbu, nie produkciu, individuálny výtvor, nie konfekciu. A ak s tým má úspech, pričítajme to aj ovzdušiu spoločenskej udalosti, ktoré vyžaruje, takže najmä v menších mestách dokáže strhnúť aj časť diváckej vrstvy, ktorá by o tie isté filmy v normálnej ponuke ani nezavadila. Väčšina sekcií totiž naozaj prinášala aj filmy s vyšším prahom náročnosti, ba zavše s nádychom hermetičnosti.
Je to tak trochu kultúrno-apoštolský prístup, ktorý však nachádza odozvu, takže pri stanovovaní štafety miest sa nakoniec vždy ukazuje prevaha záujemcov nad reálnymi možnosťami organizátorov ten záujem pokryť. Pričom prakticky rovnaký štáb pokrýva každoročne širšie priestory – tohto roku hľadali organizátori mestečko, kde ešte nikdy nijaká filmová akcia nebola, a našli ho v severomoravskom Krnove.
Tak sa spoločenské aspekty združujú s kultúrno-osvetovými a to, čo inak celoročne pokrýva klubová činnosť či uherskohradištský Projekt 100, zasahuje aj vrstvy bežne orientované na mainstream, ukazujúc aspoň časti účastníkov cestu k alternatívam, ktoré pre nich dovtedy ležali za obzorom záujmu.

Česko a Slovensko

Slovensko bývalo v doterajších ročníkoch okresánkom z toho, čo ponúkala Praha, pričom na rozdiel od Česka, kde bremeno organizácie nesie na svojich pleciach Feničovo Febio, na Slovensku sú organizátorom a garantom v prvom rade SFÚ, teda Slovenský filmový ústav, Asociácia slovenských filmových klubov, a až potom Febio. Ak však Slovensko doteraz čerpalo iba zo zdrojov ponúkaných českou stranou, tohto roku prinieslo aj nové prvky. Jednak slovenskí organizátori dokázali pokryť viac miest než pražskí – v ČR to popri Prahe bolo päť miest (Brno, Ostrava, Liberec, Pardubice, Krnov), v SR popri Bratislave osem (Poprad, Prešov, Žilina, Košice, Nitra, Martin, Banská Bystrica). Je tu však aj iná novinka – v spolupráci s Poľským inštitútom Slovensko pripravilo sekciu Kieślowski komplet, ktorá v ČR nebola, ba v tejto úplnosti ani nikde inde vrátane Poľska.
Slovenskú vetvu tvorilo 10 sekcií, v rámci ktorých prebehlo iba v Bratislave 210 predstavení zo 16-tich krajín v piatich kinách od veľkého multikina Metropolis cez dve klubové kiná a artkino Mladosť až po České centrum, kde ťažisko tvorila česká produkcia. Tá napokon prehliadke dominovala (z desiatich sekcií štyri), lebo na jednej strane rozpočet nedovoľoval zakúpiť viac zahraničných filmov, na druhej sústredenie na českú tvorbu má prvoradý kultúrnopolitický význam a návštevnosť potvrdila, že o túto ponuku je záujem.

Novinky českej a slovenskej produkcie
Morávkova Nuda v Brne ovíja okolo jednej rodiacej sa ľúbostnej dvojice variácie ďalších vznikajúcich či výbehových vzťahov. Poetika pripomína komediálny intimizmus trápnosti v podaní majstrov ako Forman či Papoušek, ibaže posunutý do grotesky. Päťnásobne koprodukčný Kráľ zlodejov rež. Fílu síce tiež nepostráda komediálnu notu, no predovšetkým je to sociálny melodram inšpirovaný súčasným organizovaným pašovaním detí z Východu do otroctva v západnom "bahne veľkomesta".
Vedľa tejto dvojice hraných filmov stoja dva významné celovečerné dokumenty, 66 sezón Petra Kerekesa, poetická dokumentárna féeria sústredená okolo košickej plavárne. Hravo i dravo, s humorom i pochopením, rozvíja v obraze i zvuku rodinné príbehy vrátane vlastného, vtopené do toku dejín a ozvláštnené bohatou orchestráciou i fantazijnou zložkou. Podobne bohato orchestruje Jan Gogola ml. svoju reflexiu národných dejín a charakteru Národ sobě cez čriepky dnešného hemženia v susedstve pražského Národného divadla.
Zo žánrových medzipriestorov zažiarila životopisná esej Tomáša Hejtmánka Sentiment, kde zvukový záznam rozhovorov a úvah nebohého Františka Vláčila poskytol základňu pre minimalisticky stavanú posmrtnú sebareflexiu veľkého majstra v sugestívnom podaní Jiřího Kodeta. Tento film akoby klenul oblúk nad retrospektívou celovečernej Vláčilovej tvorby od Markety Lazarovej po Adelheid, tvorby, ktorá patrí k jadru "čs. filmového zázraku".

Mimoriadne obsiahla bola prehliadka českej TV hranej produkcie aj dokumentaristických cyklov Febia, sústredená v Českom centre, kde záujemca mohol tituly, roztrúsene známe z vysielania Českej televízie, uvidieť začlenené v ich organických súvislostiach. K tomu patrí športovo-filmárska udalosť – trinásťdielny dokumentárny prierez dejinami Olympiády, ktorý v česko-slovensko-gréckej koprodukcii nakrútil rež. Agathonikiadis. Pracuje v ňom s archívnymi zdrojmi i vlastnými dokrútkami, čo dovoľuje hĺbkové časové perspektívy.
V tomto priestore zakontrastovala sekcia Div(n)é videofilmy. Videl som z nej Hviezdnu basu, hraný medziplanetárny komiks určený, podľa mňa, desaťročným dospelým, lebo tí dospelí, čo mali viac, dosť húfne odchádzali. Súdiac podľa tohto filmu sa táto sekcia vymyká všetkému, čo si Febiofest dáva do štítu. (Nemusím mať pravdu. Jeden rebelský film šesťdesiatych rokov hlásal: "Neverte nikomu nad 30!" A mne ťahá na 83, takže čo už s takým?)

Zahraničná ponuka
Pražský Febiofest bol, podľa Fera Feniča, festivalom národov a tolerancie, podopretej aj 26 hudobnými skupinami z celého sveta. Ten bratislavský ním pre menší rozsah natoľko nemohol byť, aj keď žije tými istými ideálmi. Najvýraznejším internacionálnym akordom sa mi v tom smere stala sekcia Srbská ruleta, ktorá predstavila 3 filmy absolventa pražskej FAMU Gorana Markoviča a 2 Živojina Pavloviča. Okrem jediného titulu, Markovičovho Kordónu, šlo o retrospektívu. Pavlovič patril k najvyhranenejším predstaviteľom tzv. čiernej vlny šesťdesiatych rokov, ktorá sugestívne kreslila bezútešný život vydedencov sociálnej periférie, čo ju dostávalo do konfliktu s mocou, ktorá nejeden z týchto filmov uzavrela do trezoru. Prebudenie krýs a Až budem mŕtvy, obidva z roku 1967, obidva režijne autentické, hovoria o depresívnosti pohľadu na depresívnu skutočnosť už názvom.
Markovič vo svojich starších filmoch nenanáša toľko černe, zavše prebleskne aj ironický či satirický posun. Naproti tomu paradokumentárna dráma Kordón z r. 2002 siaha do najbolestnejšej traumy nedávnej občianskej vojny cez obraz protimiloševičovských demonštrácií v Belehrade r. 1997. Nestáva sa, aby filmár príbeh konfrontácie moci s ľudom prezentoval iba očami katov. Markovič však urobil práve to a cez epizodické zážitky osádky policajného autobusu v priebehu  jednej noci nevykreslil iba obraz násilia, ale aj jeho pohnútky, mechanizmy a vzájomné interakcie, pričom zároveň konkretizuje hnacie sily občianskej vojny.

 

Keďže každý účastník si z ponuky zostavuje vlastný "balík", lebo celok podujatia nik neobsiahne, podal som dojmy z toho, čo som zvládol ja. Bokom ostalo veľa z oblasti hraného filmu, či už vezmeme novinky určené pre filmové kluby alebo ukážky modernej európskej produkcie.
Od týchto sekcií sa profilovo odlišuje HBO uvádza, zameraná na mainstreamového diváka, ako ukazuje už názov jedného z filmov, Správne ženy sú guľaté (pri všetkej skromnosti nie guľaté, ale oblé, ale to už padá na hlavu prekladateľa). Ak však Febiofest svojou atmosférou napriek tomu získava časť masového obecenstva aj pre programy, ktoré by jeho záujem inak nevzbudili, pričítajme to jeho mágii. Ak by tú príťažlivosť nemal, zrejme by sa míňal cieľa. To však nie je jeho prípad.

prebrané z časopisu Mosty, č. 5/2004

Upravené v marci 2004
copyright 2000-2010 © Vlado Branko