Pavel Branko - filmový kritik a publicista


foto Ľ. Stacho
Foreign articles
  Filmologické štúdie
Recenzie - Fiction
  Recenzie - Non-fiction
Interviews
Napísali o mne
Protifašistický odboj
a história
foto a text: Pavel Branko
e-mail:

web: Vlado Branko
URL:  www.vlado.branko.eu

hjem   domov

Štát náš, štát náš űber alles

Štát sám seba nazýva vlasťou vždy, keď sa chystá spáchať zločin.
Friedrich Dürrenmatt

Demokratické Nemecko svoju niekdajšiu nacionalistickú hymnu odpratalo na smetisko (niektorí dúfajú, že iba na pôjd), ale nacionalisti všetkých národov sa stále držia symboliky, ktorú reprezentovala. Nielen v totalitách, aj v demokraciách sa potom grupujú pod heslom nech môj národ (štát) spácha čokoľvek, je to môj národ (štát) – a nedám naň dopustiť, znie spoza tej absolutizujúcej tézy.
Takéto postoje a myšlienkové pochody asi stoja za nostalgiou, ktorá vedie slovenských nacionalistov k oslave vojnového Slovenského štátu ako historicky prvého naplnenia "odvekých" túžob slovenského národa. Až z tejto premisy nasledujú odvodeniny, ktoré povojnový vývin nútia, logicky, chápať ako národnú tragédiu, Slovenské národné povstanie ako zradu a obnovenie Československa r. 1945 ako popretie slovenských národných záujmov, ktoré odčinilo až rozbitie Česko-Slovenska a vznik Slovenskej republiky.
Keď myšlienky tohto typu rozširujú nacionalistické pravicové skupiny a ich tlačoviny, nebudí to údiv, čo iné od nich čakať? Lenže rehabilitácii Slovenského štátu sa u nás doma hneď od Novembra 89 nevenujú iba marginálne skupiny, ale aj hlavný prúd národniarskeho frontu vrátane historikov typu Vnuka a Ďuricu, a od prvopočiatku aj vplyvné krídlo Matice slovenskej. V emigrácii sa jej napokon venoval vždy.
Na túto strunu znova udrel matičný Národný kalendár na rok 2004 (zostavovateľ Dr. Ján Bobák), kde Vladimír Repka nadpísal svoju úvahu k 60. výročiu SNP záhlavím Zrada ako program. Zradou samozrejme nemyslí ani prvé rozbitie Československa pod Hitlerovým nátlakom, ani vazalské postavenie voči Tretej ríši, ani pozvanie nemeckých vojsk na potlačenie povstania, s ktorým si režim vlastnými silami už nevedel rady, ale práve toto širokozaložené ľudové povstanie proti farskej republike, ktoré Slovensku pomohlo, aby sa po vojne neocitlo v tábore porazených, ale, v rámci obnovy Československa, v tábore víťazov.
(Taký prechod sa samozrejme dá chápať aj čisto pragmaticky, veď ocitnúť sa v tábore víťazov je v zlomových historických situáciách snom a cieľom každého oportunistu. No keď zvážime, kto konkrétne tu boli porazení a kto víťazi, aj etické kritériá dávajú za pravdu víťazom bez ohľadu na to, že medzi nimi bola i totalitná veľmoc.)
Bolo azda možné, čo len teoreticky, zachovať po porážke Tretej ríše a jej spojencov, samostatný slovenský štát, čiže neobnoviť Československo? Taká predstava patrí do oblasti zbožných želaní, keďže aj západné veľmoci, aj ZSSR sa postavili za jeho obnovu, i keď o jeho konkrétnej podobe mali odlišné predstavy. Zachovanie samostatného slovenského štátu, ktorý vznikol ako vedľajší produkt expanzívnej politiky Tretej ríše a s jej pádom musel zákonite padnúť tiež, je teda ilúziou, ktorá ignoruje všetky relevantné siločiary geopolitickej situácie v strednej Európe po porážke nacizmu r. 1945.
Chápať SNP ako zradu na vlasti a národe je produktom práve tejto ilúzie, pre ktorú vtedajšia skutočnosť neposkytuje nijaké reálne záchytné body. Dalo sa jedine dbať, aby povojnové Československo stálo na nových, aj národnostne vyvážených základoch, a tak SNP, ako aj Košický program, napierali sily práve týmto smerom. Že centralistické tendencie nakoniec aj za interregna do r. 1948, aj za 40 rokov vlády štátostrany nakoniec prevážili, za to už nemôže ani SNP, ani Košický program, ktorý pritom už sám predstavoval iba oklieštenú podobu pôvodného programu revolučnej SNR, čiže kompromis. (Pravda, tento centralizmus vložil do základov česko-slovenských vzťahov takú rozbušku, že napokon viedla k rozpadu spoločného štátu, aj keď si to väčšina občanov na oboch stranách federácie v čase rozbíjania zrejme neželala. To však leží mimo línie tejto úvahy.)

* * *

Napriek týmto očividnostiam sa relevantné národniarske sily neustále pokúšajú takým či onakým spôsobom dokazovať opak, priamo či nepriamo. Nepriamo najmä tým, že sústavne rehabilitujú, alebo dokonca pozdvihujú na piedestál, predstaviteľov štátu, armády či ľudáckej ideológie, po vojne odsúdených za túto činnosť. Deje sa to jednak ich oslavou – napr. pamätné tabule Dr. Tisovi či podplukovníkovi Šmigovskému, ktorý zabránil nitrianskej posádke pripojiť sa k SNP, prípadne pompézne prevozy ľudáckych kultúrnych "dejateľov" typu Stanislava Mečiara na martinský Národný cintorín. Vždy za tým stojí ako iniciátor či spoluiniciátor Matica slovenská a zavše aj katolícky klérus – tak napr. pamätná tabuľa na Biskupskom úrade v Banskej Bystrici uvádza medzi menami cirkevných obetí totalitného súdnictva aj kňaza Leonarda Sliačana, odsúdeného za preukázanú aktívnu účasť na deportáciách židov a selekcii antifašistov na popravu.
Metodika je priehľadná – predstavovať čelné osobnosti slovenskej kultúry, ktoré v nej vyorali nespochybniteľnú brázdu, ale sa dali zapriahnuť do ľudáckej mašinérie a boli za to po vojne odsúdení alebo odstavení, iba cez ich dielo, kým politická činnosť sa odbaví na pol úst alebo ani toľko, takže sa z nich vyrobia obete totalitného režimu či jeho zmanipulovanej justície (tak ako v prípade farára Sliačana). Ako keby aj demokratické štáty neboli umelcov, ktorí sa exponovali v prospech fašizmu, po vojne súdili a odsúdili – stačí pripomenúť exemplárny prípad nositeľa Nobelovej ceny Knuta Hamsuna.
U nás sa však umelcom tohto typu píšu hagiografie. Príklady: básnik Tido J. Gašpar, šéf Úradu propagandy, teda slovenský Goebbels – Slovensko, 29/6. 2004; Milo Urban, šéfredaktor oficiálneho režimistického Gardistu – Slovensko, 12/1.2003, 19/12/2003. Ak sa to deje na pôde národniarskych publikačných priestorov, v demokracii sa proti tomu nedá nič namietať, spadá to do oblasti slobody slova. Čoraz širšie však toto umývanie murínov preniká na pôdu inštitúcií ako Slovenský rozhlas, ktoré sa prezentujú ako verejnoprávne, a tu by sa už namietať malo, lebo okrem slobody slova tu zaväzuje aj objektivita, ktorú neslobodno ignorovať, a to ani zamlčiavaním či dezinterpretáciou.
Práve tomuto úkazu stojí za to venovať podrobnejšiu pozornosť, lebo tu pribudol nový prvok – po hagiografiách umelcov spätých dlhodobo či iba za Slovenskej republiky s ľudáckym hnutím sa autori zameriavajú aj na politické špičky ľudáckeho režimu, volajúc si za svedkov doby a diania priamo jeho predstaviteľov či samotné špičky. Vypuklejší príklad vzorca cap záhradníkom si ťažko predstaviť...

* * *

Tak Ján Okáľ vo svojich spomienkach Výpredaj ľudskosti (Devín 25-29/3. 2004) opisuje život slovenskej emigrácie – vrátane Dr. Jozefa Tisu – v Rakúsku na sklonku vojny v polohe kalvárie. Ako príslušník utekajúceho ľudáckeho establišmentu nemôže udalosti vidieť inak než očami verného trúchliaceho, pre ktorého je Hitlerova Tretia ríša stále ochrancom a kotvou, i keď už v poslednom ťažení. Ale aký dôvod vedie údajne verejnoprávnu inštitúciu dávať jeremiáde klérofašistu priestor?
Pritom sa to dá aj inak. Jána Režňáka, letecké eso vojnovej slovenskej armády, obdivovateľa nacistickej Luftwaffe, všelikto už povynášal a ovenčil ako osobnosť, ktorá Slovensku robí dobré meno. Teraz poslucháč VŠMU Maroš Berák nakrútil zaujímavý dokument Krátky portrét Jána Režňáka (2004), kde večne včerajšiemu nostalgikovi Slovenského štátu na jednej strane dáva dostatočný priestor a pristupuje k nemu s ľudským rešpektom, na druhej však začleňuje ten zvláštny osud dôchodcu-invalida skôr do existenciálnej roviny, kde minulosť prekrýva motív trosiek, vrakoviska, "poľnej trávy". Dosahuje to jednoducho – jednak rámcovaním nostalgickými limonádami Tretej ríše, teda nie vojnového Slovenska, jednak výrečnými archívnymi vsuvkami.
Takýto nadhľadový prístup však býva zriedkavý, kým ten apologetický začína predstavovať normu. Obzvlášť príznačný a plodný je v tom zmysle Marko Tomek, autor niekoľkých profilov, publikujúci aj v Českom rozhlase – Karol Sidor, Devín, 27/3.2004, Ferdinand Ďurčanský, Devín, 19/6.2004, Ohňová zem uhasína, Devín, cca máj-jún 2004. V oboch medailónoch autor hojne využíva autentický hlasový dobový záznam portrétovaných aj súčasné nahrávky, kde vypovedajú Dr. Jozef Kirschbaum, niekdajší veliteľ Akademickej Hlinkovej gardy, Šaňo Mach, niekdajší minister vnútra a pod. Keďže tieto výpovede ľudáckych potentátov autor nekonfrontuje s výpoveďami pamätníkov z iných zložiek politického spektra, vychádza mu čisto ľudácky, apologetický obraz doby a osobností, ich pohľad na rozpad a rozbitie ČSR a vyhlásenie slovenskej samostatnosti. Všetka zodpovednosť v tomto podaní padá na hlavu Čechov, ktorí autonomistov do tohto procesu vohnali, a ani slova o tom, aký ten samostatný štát bol či ako zaobchádzal s nemalou časťou svojich občanov.
Postup je vždy rovnaký – vybrať z faktografie to, čo sa do želaného obrazu hodí, a nechať bokom všetko, čo sa nehodí. Vzorový príklad, ako to robiť a ako manipuláciou s faktami obracať čierne na biele, prináša záver Tomkovej relácie Buržoázni nacionalisti – Český rozhlas, Vltava, 23/6.2004. Priebeh štvanice, na Slovensku dostatočne známej, dokladá autor hojnosťou pôvodných archívnych záznamov z procesu, zo zjazdov KSČ aj z neskorších hodnotení niekdajšej obete režimu a neskoršieho óbernormalizátora Gustáva Husáka, a spája ich charakteristikami, kde prevláda takáto dikcia: boľševická hrôzovláda, doba organizovaného násilia a pod. To sa, napokon, nerozchádza s faktami, iba čo je nabité prepiatym pátosom morálneho rozhorčenia. Reláciu autor však uzaviera takouto bilanciou (v skratke):

* * *

Za dvadsať rokov prvej ČSR bolo vynesených 415 rozsudkov smrti, vykonaných 9.
Za roky 1939-44 Slovenskej republiky nebol na Slovensku popravený nikto.
Za roky 1948-52 bolo v ČSR vynesených 233 trestov smrti, vykonaných bolo 188.
Za vlády štátostrany bolo v ČSR 217 tisíc politických odsúdencov, čo v úhrne predstavuje neviem už koľko rokov väzenia, atď.

* * *

Keďže zrušenie trestu smrti je plodom najnovšieho vývinu demokracie v Európe, kým v ostatnom svete vrátane USA sa trest smrti naďalej ukladá, bola vojnová Slovenská republika podľa takto koncipovanej bilancie zrejme najhumánnejším štátom na svete. Hrôzovláda, doba organizovaného násilia a pod. platili teda v Tomekovom podaní pre boľševickú totalitu, ale pre vojnovú Slovenskú republiku ani náhodou.
Nemecká vykynožovacia mašinéria zrodila, už po vojne, nové slovo: Schreibtischtäter – páchateľ od písacieho stola. Označuje teda zločincov, ktorí sami nikoho nezabili (na to mali ľudí), ba ani neodsúdili (aj na to mali ľudí), iba čo podpisovali zákony, vyhlášky a nariadenia, ktorými posielali ľudí na smrť. Označuje ľudí ako Hitler, Eichmann, Gőring, Goebbels, ale aj veľkopriemyselníkov, ktorí plánovali, či technikov, ktorí konštruovali zariadenia tovární na smrť.
Pre Marka Tomeka a ďalších obhajcov vojnovej Slovenskej republiky však pojem Schreibtischtäter a všetko, čo s ním súvisí, zrejme nie je téma. Ani to, ako sa slovenskí potentáti chválili, že slovenský protižidovský kódex je ešte ostrejší než ten nemecký. Na Slovensku takéto vražedné zákony zrejme nik nepodpísal, nik nepodpisoval nariadenia či zoznamy, na základe ktorých sa organizovali transporty smrti (a to aj potom, keď sa už vedelo, že nejde o transporty na prácu či presídlenie, ale naozaj na potenciálnu smrť). Takže za ne tiež nik nie je zodpovedný – ani prezident, ani parlament, ani šéfovia príslušných úradov.
Napokon, prečo nie – veď dnes sa v Nemecku aj inde hlási k slovu už dosť skupín, ktoré hovoria o osvienčimskej lži, čiže popierajú plánovitosť masového vyvražďovania, takže i tie znížené počty smrti v koncentrákoch, ktoré pripúšťajú, sú pre nich iba dnes módne collateral damage.
Samozrejme máme ľudí tohto typu či názorového spektra aj na Slovensku. Samozrejme majú svoje publikačné priestory, ktoré im nik neberie, pokiaľ neporušia zákon. Nezdá sa však samozrejmé, že takýmto či spríbuzneným názorom poskytujú priestor verejnoprávne médiá. A už vôbec nie to, keď im poskytne podporu relevantná politická sila – ako inak si vysvetliť napr. návrh ministra spravodlivosti vypustiť zo zákona paragraf o trestnom postihu šíriteľov teórie o osvienčimskej lži? To je už naozaj priveľká daň z demokracie.
Vždy je tu v hre zámerná či nezámerná podpora nacionalizmu, ktorý jednak uprednostňuje národný princíp nad občianskym, jednak absolutizuje samostatný národný štát ako najvyššiu hodnotu bez ohľadu na to, aký ten štát je.
Pre Slovensko je to dnes skôr otázka postojov k 60 rokov starej historickej fáze, ktorá do dneška prerastá cez nacionalistické, rasistické či xenofóbne postoje. Kam však tieto postoje vedú či môžu viesť, keď sa im poskytne priestor, ukazuje dnešok postjuhoslovanského Balkánu, kde všetky nacionalizmy – srbský, chorvátsky, makedónsky či kosovský – svorne vidia v našincoch, ktorých demokratický svet pokladá za vojnových zločincov, vojnových hrdinov. V čom inom by mohla tkvieť groteska okolo haagskeho tribunálu, pred ktorý nie a nie dostať veľké ryby balkánskej genocídy, a pokiaľ tam už sú, ako Miloševič, robí ich to doma vnútropoliticky relevantnou politickou silou?
Nič podobné u nás zjavne nehrozí. Uvedené príklady však rastú z tých istých koreňov a tej istej skupinovej dynamiky, ibaže rozvíjaných retrospektívne. Keď však nájdu aj relevantnú politickú podporu, to už začína byť vážne.
Ako vidieť, pod strechou slobody prejavu sa dá uzákoniť či odzákoniť všeličo, čo občianskemu princípu nepridá.

Prevzaté z dvojtýždenníka Mosty, č. 5/2005, kde text vyšiel mierne krátený.

Upravené v marci 2005
copyright 2000-2010 © Vlado Branko