V kľúčovom románe Morský vlk, do ktorého London zhrnul kvintesenciu svojej filozofie, je takýchto intertextuálnych väzieb nahustených najviac, a keďže je najrozsiahlejší, najviac sa ich aj ocitlo pod stolom, počínajúc topografiou. Škuner tvorí svojbytný svet v malom, kde vládnu tyranom vnútené zákony a niet z neho úniku. Na presnosti topografie teda veľmi záleží, najmä keď sa sama občas stáva témou. Priestorov je na takej lodi málo, o to väčšmi autor dbá, aby sme vždy vedeli, kde sa práve čo odohráva. London na základe autopsie takú topografiu vytvoril a prísne ju rešpektuje. Prekladateľ s ňou, ale aj s terminológiou narába voľne a svojvoľne – niekde ju dodrží (prova), inde nechá bokom. Napr. ubytovňa lovcov (v origináli steerage) je uňho raz podsvetie (s. 319), o chvíľu však už podpalubie (s. 321). Aj ďalej sa to strieda, a to nielen pri tejto miestnosti. Takže nejde o náhodne vytrhnutý príklad, iba o drobnú ukážku, ako sa Londonov topografický systém v preklade zmenil na nesystém. Vo svojej polemike prekladateľ k tomu povedal: „Terminológiu som ponechal tam, kde bola komunikatívnejšia." Rozbíjanie jednotného označovania v priestorovej topografii je jednoznačne antikomunikatívne.

Nerešpektovanie intertextu zavše anuluje kontext. Keď tropická noc podnieti Vlka Larsena k recitácii, v preklade čítame: neúnavne šumí kýl nedozernom hviezdnych míľ (s. 128). Po Larsenovom odchode si jeho zajatec a diskusný sparring-partner van Weyden uvedomí, aký je básnikov obraz výstižný. Asociáciu London vyvolá opakovaním dvojice slov forefoot snores. V preklade však čítame: bublanie pod provou pripomína dych spiaceho človeka (s. 129). Tu sa už nič neopakuje, už to nie je asociácia, iba voľný beh myšlienok bez nadväznosti na báseň, ktorá ich vyvolala.
Keď autorský zámer privedie na palubu škunera poetku, intertextuálne hry medzi ústrednou trojicou nadobudnú na intenzite. Kapitán Larsen, hoci je na škuneri pánom nad životom a smrťou, sa vo filozofických či etických diskusiách zrazu pocíti ako ten tretí, a keď Maud raz pri stole nazve van Weydena osobnosťou číslo dva americkej kritiky (s. 425), tak ho to zaškrie a vryje sa mu do pamäti, že po čase do van Weydena zabŕdne tým istým označením. Lenže v preklade – hviezda americkej kritiky číslo dva (s. 464) – to už nie je citát, iba variácia, kým autor si dal záležať na tom, aby to citát bol....
Potiaľ intertextuality „interné", prepájajúce architektoniku celého Morského vlka ako sieť. Je ich v ňom plno, ďalšie príklady sú uvedené v spomínanej polemike z rokov 1990-91. Keďže román je však zároveň filozofickou konfrontáciou, nutne vstupujú do hry aj intertextuality „externé", kde protagonisti vťahujú do diskusie iných autorov, napr. Omara Chajjáma. Obzvlášť dôkladne sa však na pretras dostane evolucionista Herbert Spencer a jeho téza, ku ktorej sa autodidakt Larsen a univerzitný vedec van Weyden opätovne vracajú, samozrejme vždy v citátovo zhodnej alebo aspoň výrazne analogizujúcej verzii. V preklade sa však prvý raz stretneme s „najvyšším, najkrajším, najsprávnejším konaním" (s. 335), druhý raz je to už „spravodlivé konanie" (s. 387), a tretí raz, „že správne by som sa zachoval, keby" (s. 405). Priebežná citátová jednota je preč.
Nikde som zatiaľ nevstupoval do polemiky s prekladateľskými riešeniami, sledoval som iba intertextualitu. Práve intertextualita však núti v tomto jedinom prípade, kde London vedie protagonistov do sporu prostredníctvom externej autority filozofa, na ktorého sa obaja odvolávajú, zauvažovať o prekladateľovom riešení. Pri prvom výskyte motívu nachádzame v preklade tri superlatívy (s. 335), kým v origináli po dvoch superlatívoch nasleduje pozitív – „the highest, finest, right conduct". Vo filozofii, ktorá váži oveľa jemnejšie než najpresnejšie lekárnické váhy, to zaváži, nie je to tam len tak utrúsené. Najvyšší a najkrajší sú maximá na škále, kde existuje stupňovanie hodnôt a kde menej vysoké a menej krásne môže ešte vždy byť vysoké a krásne. Najsprávnejšie konanie predpokladá takú istú škálu, teda existenciu iných, menej správnych, ale preto ešte nie nesprávnych alternatív. V tomto bode Spencer však etickú relativizáciu nepripúšťa, správne konanie uňho nemá alternatívu v menej správnom. V jeho absolutizujúcom chápaní zrejme môže byť správne len jedno konanie (rozhodnutie, voľba), každé iné už iba nesprávne, eticky neobhájiteľné.
Našinec môže tieto extrémne absolutizácie vnímať s pobaveným úškrnom v zmysle vaše starosti na moju hlavu. Tlak každodennosti ho naučil pragmatizmu ako prvému zákonu prežitia, naučil ho bežne voliť takzvané menšie zlo, lebo správne konanie, pokiaľ sa ponúka, neraz hrozí osudovou konfrontáciou na hranici sebadeštrukcie, a do toho sa púšťajú iba hrdinovia. Diskusie medzi Vlkom Larsenom a van Weydenom, ale aj konanie ďalších postáv, sa však pohybujú práve v rovine takýchto absolutizácií, domýšľania téz do krajných dôsledkov, takže Spencerova absolutizácia tvorí organické východisko nielen pre mnohé ďalšie dialógy, ale aj osudové rozhodnutia. To všetko prekladateľ prechodom z pozitívu na superlatív anuluje.

Potiaľ niekoľko príkladov metódy Kořínkovho prístupu k prekladu. Aj ony, aj rad ďalších ukážok obsahuje už polemika, na ktorú sa odvolávam a z ktorej tu čerpám, lebo nové vydanie na dávnych faktoch nič nezmenilo.
Zmenilo sa však čosi podstatné. To, že som v polemike z rokov 1990-91 zmiešal faktor intertextuality s inými prekladateľskými a edičnými problémami, umožňovalo jednak odviesť pozornosť na tieto témy, jednak sústrediť sa na dokazovanie, aký je môj preklad zlý. Ako keby zaujaté strany sporu boli schopné posudzovať oponentovo dielo nezaujato. To by predsa mohol iba niekto tretí, nezaujatý. Ku kľúčovému problému intertextuality oponent povedal:

To najzávažnejšie, čo mi Pavel Branko vyčíta, je porušenie „jazykovej tektoniky, architektúry". Predstavuje si to tak, že slová a zvraty, ktoré sa v diele opätovne vyskytnú, treba vždy prekladať rovnako. Teda čosi ako príznačné motívy u Wagnera, ktoré zaznejú vždy vtedy, keď sa na scéne zjaví postava, ktorej je tento motív priradený. Lenže literatúra nie je hudba a navyše, ani v hudbe tieto motívy neznejú v totožnej podobe, ale rozlične inštrumentované... Inak by to bola nepredstaviteľná nuda. V literatúre plní túto funkciu viacrozmernosť i synonymita. Inteligentný, pozorný a premýšľavý čitateľ určite pochopí návratnosť motívov aj v synonymickej podobe. To, čo žiada Pavel Branko – podávať ich stále rovnakými slovami či zvratmi, teda polopatisticky, by nebol preklad, ale v najlepšom prípade „poslovenčenie" a mohol by to celkom dobre urobiť počítač.

Ak by sme sa mali držať tejto ex post účelovo skonštruovanej tézy, ako to, že v niektorých prípadoch prekladateľ Londonove motivické návraty rešpektuje? Naproti tomu vo väčšine prípadov neposkytuje nijaký identifikovateľný záchytný bod, takže ani najinteligentnejší, najpozornejší a najpremýšľavejší čitateľ nemá šancu pochopiť väzbu, odkaz či asociáciu, ktorá v origináli bola, a v preklade už nie je.
Naozaj však ide o toto a nie o čosi podstatnejšie? O to, čo je poslaním prekladateľa ako interpreta a čo v kocke vyjadril Jiří Levý? Každý autor má svoj prístup, svoje štylistické a výstavbové priority a princípy. Jackovi Londonovi zjavne veľmi záležalo na intertextuálnej architektonike jeho próz, keď si dal tú robotu a ustrážil si, aby citácie boli citáciami a odvolávky odvolávkami. Aj on mohol predsa priebežné motívy diverzifikovať, keby bol chcel. Nechcel. Chcel to mať tak, ako to má, a to by pre prekladateľa malo byť zákonom.
Keď ten zákon nerešpektuje, začne demagogicky spletať do jedného uzla pôvodnú tvorbu s jej interpretáciou a osobovať si práva, ktoré patria iba autorovi. Autor má naozaj právo si svoju „skladbu" inštrumentovať tak, ako pokladá pre svoj zámer za najlepšie. Ale aby mu ju interpret potom reinštrumentoval v zjavnom rozpore s jeho zámerom?
Postulát Jiřího Levého je samozrejme iba ideálom, lebo už sama povaha transpozície do iného jazyka so sebou nesie nevyhnutné prvky entropie. „Viacrozmernosť i synonymita", ktorými Otakar Kořínek zdôvodňuje svoje prekladateľské svojvoľnosti, lebo „inak by to bola nepredstaviteľná nuda", túto entropiu stupňujú, keď vychádzajú z nezáväznosti predlohy, pokiaľ ide o vnútornú intertextualitu.

To nás však už vedie do širších kontextov. Preložil som dosť próz, ktoré patria k svetovým literárnym špičkám, no ani v jednej som sa nestretol s tým, aby autor nemal svoje dielo popretkávané návratnými motívmi. Nie je to teda nijaké Londonovo špecifikum, naopak, ťažko si predstaviť rozsiahlejšiu a pritom umelecky relevantnú prózu, ktorá by takéto intertextuálne podložie a vertikálnu štrukturáciu, predstavujúcu jej krvný obeh, élan vital, postrádala. Zbavený tohto podložia stratí však živý organizmus závažnú zložku svojho autentizmu, autorovo dielo sa k čitateľovi prekladu dostane ochudobnené. Úloha usledovať sieť návratných motívov a integrálne ich preniesť do cieľového jazyka sa tak napokon nespája iba s Londonovou tvorbou, stojí jej zoči-voči prakticky každý prekladateľ prózy, ktorá literárne za niečo stojí.
A tu sa natíska otázka: Berú prekladatelia túto úlohu v praxi naozaj za svoju? Teda v praxi, nie v proklamáciách. Je to totiž do značnej miery vec svedomia, profesionálnej cti, lebo tu korení konflikt medzi produktivitou a tvorbou, medzi prekladaním textu, ako beží za sebou, a prekladaním diela ako integrálneho celku, ktoré je samozrejme nepomerne prácnejšie. Čitateľ (a to ani čitateľ-kritik) k tejto vrstve v podstate nemá ako preniknúť, ledaže by podstúpil náročnú konfrontáciu s originálom, čo je v podstate utópia. Podujímajú sa na to zavše kritici básnického prekladu, občasné dvojjazyčné vydanie básní k tomu neraz priamo podnieti, no básnický preklad je kvalitatívne iná parketa.
Otakar Kořínek úlohu prenášať sieť návratných motívov, teda krvný obeh diela, do cieľového jazyka ekvivalentne k tomu, ako mu ukladá autor, v polemike z roku 1990 priamo odmietol. Najnovšia reedícia troch Londonových kľúčových próz v nezmenenom kľúči svedčí, že svoje vtedajšie stanovisko nezmenil.
Teraz získal Cenu Jána Hollého za preklad románu Vtáky bez krídel so zdôvodnením, že sa mu podarilo „nielen evokovať geograficky, etnicky, kultúrne pestrý svet autorovho diela, ale sa aj s nevtieravou presnosťou ekvivalentne popasovať s rozprávačsky košatým, často až dokumentárne presným a popisným, na mnohých miestach však aj lyricky obrazným či dramaticky pointovaným a zároveň prosto pôsobiacim textom".
Porota iste má na takúto charakteristiku svoje dôvody. Kořínkovo odmietanie integrovať sieť návratných motívov z originálu do prekladu v ich autentickej ekvivalencii sa však, podľa mojej mienky, zmestí aj pod túto strechu, lebo k tejto zložke vzťahu originál-preklad je prístup najťažší. Jedine redakční pracovníci majú potenciálnu šancu sa s problémom ekvivalencie v tejto rovine stretnúť natoľko intímne, aby mohli identifikovať súlad či nesúlad. Nemám dojem, že by im na ňom, česť výnimkám, bolo kedysi záležalo, a záverečné hodnotenie poroty, pokiaľ sa týka celkového stavu vo vydávaní kníh a konkrétne aj praxe vydavateľstva Petit press, nasvedčuje, že situácia sa, pokiaľ ide o redakčnú zložku, ešte zhoršila. Zrejme tak isto z dôvodu produktivity.

Rubrika Úklady jazyka alebo slovgličtina vychádza v Romboide už dva a pol roka. Keďže nesleduje kvalitu prekladov v ich komplexnosti, ale ju od prvopočiatku inšpirovali tienisté stránky medzijazykového či medzikultúrneho transferu a vplyvy, ktorými iné jazyky slovenčinu posúvajú z jej živého koryta do cudzích vôd, nedala a nedá sa od nej čakať kritická reflexia autorských činov, iba stopovanie prešľapov a ich koreňov. Je to teda jednoznačne zrkadlo krivé. Frekvencia prehreškov a ich začiatočníckosť dovoľujú však úspešne pochybovať o tom, že by slovenské prekladateľstvo vo svojom priemere patrilo k svetovej špičke. Konkrétne príklady, za ktorými neraz stoja renomované mená, svedčia skôr o tom, že priemer nedosahuje ani štandard. A to ani čo do profesionálnej etiky, lebo pokiaľ sa skúsený prekladateľ k svojmu textu po časovom odstupe a už bez tlaku originálu vráti, mala by mu aspoň časť očividných doslovistických závislostí samému udrieť do očí. Takže túto „samočistiacu" zložku prekladateľských postupov mnohí zrejme v praxi nepokladajú ani za samozrejmú, ani za záväznú.
Milovník paradoxov a prostorekostí Pavel Vilikovský si dovolil vytiahnuť šidlo z vreca brizantnou charakteristikou: „Úprimne rečeno, prekladanie bolo vždy primárne otázkou zárobku." (Rádio Slovensko, Zrkadlenie, 4/3.2006.) Z úst autora, ktorý si na vybrusovanie a dobrusovanie svojich textov potrpí, to znie skôr ironicky, zasahuje však jadro problému. Veľkoprekladateľ či rýchloprekladateľ jednoducho nemá čas sa prplať. V prípade potreby nedbajstvo potom hoci aj teoreticky podloží, obhajujúc neobhájiteľné tým, že ho povýši na metodický prístup, koncepciu, ba nebodaj filozofiu.
Isteže, próza (o básnickom preklade ani nehovoriac) vždy mala a aj dnes má u nás svojich oddaných majstrov, pre ktorých je preklad aktom tvorby a službou autorovi. Na priemere a štandarde sa to však dosť neodráža, keď krivé zrkadlo vrhá toľko „prasiatok", z ktorých si nielen ich autori, ale ani vydavateľstvá či redakcie nerobia ťažkú hlavu.